Čierna ľalia

Kapitola 20

Zvalím sa na posteľ a v hlave mi trieska. Potrebujem si oddýchnuť. Na dnes už stačilo.

Odrazu si spomeniem, že v jednej ruke ešte stále zvieram papierik od doktora. Roztrasenými prstami ho vyrovnám. To písmo vôbec nepripomína doktora. Je úhľadné a celkom rovné. Otočím lístok naopak a prečítam si krátky odkaz.

Zajtra, po raňajkách, ôsme poschodie, A16.

Nadvihnem obočie a zo stolíka vedľa postele zoberiem mapu. Doktor sa chce stretnúť? Ale načo? Veď dopoludnia máme tie hlúpe sedenia.

Nájdem na mape ôsme poschodie. Je takmer úplne naspodku. Pod ním je už len deviatka. Čo môže chcieť na takom mieste? Som si istá, že tam asi nechodí veľa ľudí. Nechce, aby nás spolu videli?

Chvíľu nad tým ešte sedím, ale nakoniec sa rozhodnem riešiť to až zajtra ráno. Poskladám mapu, vložím do nej lístok a hodím ich na stolík. Tak rada by som si pospala... ale... zrak mi padne na knihu na druhej starne izby. Čo ak to nejako súvisí? Určite sa neocitla v mojej izbe len tak náhodne. Niekto mi ju tu musel dať. Mala by som tú knihu aspoň poriadne obzrieť. A navyše aj tá spomienka. Určite je to tá istá kniha. Doktor asi skúša nejaký iný spôsob liečby.

Vstanem a vezmem si knihu do ruky. Prelistujem ju, aby som sa uistila, že v nej nie je nič podozrivé.

Tak fajn. Prečítam si aspoň pár strán. Určite to nebude nič ťažké. Je to predsa detská rozprávka.

Sadnem si na posteľ a začnem listovať. Prvé strany sú čisté. Na jednej z nich však svieti krásny maľovaný obrázok z obalu. Tu ho ale neprekrývajú žiadne nadpisy, ani nič podobné. Pripadá mi ešte krajší.

Uprostred zelenej lúky plnej kvetov stojí vysoká veža postavená zo sivých kameňov. Tesne pod kužeľovou strechou z malého okienka padajú lesklé zlaté vlasy v mocnom vrkoči. Ich majiteľka je nádherná mladá dievčina, ktorá sa sladko usmieva na mladého muža dolu.

Okrem toho si všimnem ešte jeden detail. Túto idylickú scénu zboku narušuje niečo pochmúrne. Úplne naľavo, takmer pri okraji, sa črtá tmený les. V prvom rade stromov stojí čarodejnica, zhrbená starenka s pleteným košíkom. Z jej očí srší zlosť a jej úškrn jasne prezrádza, že sa chystá spraviť niečo zlé.

No, obrázok by bol rozobratý do detailu. Môžeme čítať. Otočím stranu. Aj na tejto strane bol okrem textu obrázok. Ilustrovaná knižka, aké milé.

Kde bolo, tam bolo, stál raz jeden domček. Bola to malá, ale útulná chalúpka, v ktorej bývali mladí manželia. Žili si pokojne a šťastne. O pár mesiacov sa im totiž malo narodiť bábätko.

Jeden tichý, ale bezmesačný večer si žena zmyslela, že má chuť na šalát. „Som hladná," oznámila mužovi, „dones mi nejaký šalát."

Muž ju prehováral, že oni doma nič také nemajú. Ale ak počká do rána, pôjde do dediny a šalát kúpi.

Žena však nechcela ustúpiť. „Chcem šalát, chcem ho! Prines mi ho!" opakovala dookola.

Zúfalý muž sa nakoniec vybral von do noci hľadať šalát. Dlho kráčal a blúdil krajinou, kým nedošiel k vysokému kamennému múru. Vyliezol po ňom hore a čo nevidí... Obrovská záhrada plná tých najrôznejších druhov zeleniny. A šalát, ten rástol hneď pod kamennou stenou.

„Veď si vezmem len zo dve hlávky pre ženu. Ani si nevšimnú, že im niečo zmizlo," pomyslel si muž a zoskočil do záhrady. Natrhal si šalátu a hybaj späť do chalúpky, kde ho už netrpezlivo očakávala jeho manželka.

Celkom zaujímavé čítanie. Obrátim stranu a prezriem si obrázok. Už nastupuje čarodejnica. Konečne.

Žene ukradnutý šalát tak zachutil, že aj ďalšiu noc poň muža poslala. On sa síce bránil, ale čo by nespravil pre ňu a ich malé dieťatko. Zas našiel múr, preliezol cezeň a začal trhať šalátové hlavy.

Vtom sa pri ňom zjavila vysoká tmavá žena. „Čo to robíš?!" skríkla. „Ako si sa opovážil vziať si niečo, čo ti nepatrí?"

„Ja, ja," habkal vystrašene, „to moja žena. Čaká dieťa a zachcelo sa jej šalátu."

Žena sa už netvárila tak nahnevane. „Dobre teda. Nechám ťa tentokrát ísť. Ale o pol roka prídem, zaklopem na tvoje dvere a ty my dáš, čo bude v tvojom dome najcennejšie."

Muž sa zasmial. Boli chudobní ako kostolné myši. Nemali nič cenné. Taký obchod sa mu páčil. „Dobre teda. Dohodli sme sa."

Žene zaiskrili oči a zmizla tak rýchlo, ako sa zjavila.

Muž neváhal, nabral toľko šalátu, koľko uniesol a vybral sa domov. Tam žene vyrozprával, aký skvelý obchod urobil.

Ona sa však zhrozila, až jej pohár z rúk vypadol. „Čo si to urobil, úbožiak nešťastný? Veď ty si jej sľúbil naše dieťa!"

Až vtedy muž pochopil, čo tým čarodejnica myslela a ako šikovne ho oklamala.

Zívnem a zatvorím knihu. Už takmer nevidím pred seba. Dve strany úplne stačili. Pokračovanie nabudúce. Odložím knihu na novú poličku. Chvíľu na ňu hľadím. Stále nemôžem uveriť, že tam naozaj je. Potom zhasnem svetlo a konečne sa zvalím do postele.

Pred tým ako zaspím, si v hlave prejdem všetky zážitky. Konečne som zistila, kde to vlastne som. A tiež som bola aj nad zemou. Spoznala som pár nových ľudí a... stratila som jediného priateľa. Spomenula som si na pár veci a jazyk sa mi začína rozväzovať. Myslím, že celkom fajn deň.

Vzdychnem. Volám sa Frenklin a som strašne unavená. Nad všetkým ostatným budem... rozmýšľať... zajtra...