Čierna ľalia

Kapitola 15

O desať minút prídeme na kraj mesta. Začína tam cesta, teda jej zvyšky. Pomedzi gigantické rastliny už takmer nič nevidno. Len v strede toho pomyselného mesta sa týčia možno aj niekoľko stometrové budovy. Tie jediné stoja neporušene.

Prejdeme pomedzi všetky tie kopy špiny a neporiadku na zemi a zabočíme do hneď prvej ulice. Kráčame stále rovno, až sa dostaneme na rozľahlejšiu plochu. Opodiaľ stojí nejaká budova. Steny má zo sklenených okien a nad teraz už chýbajúcim vchodom bol kedysi nápis. Teraz sú tam len písmená L, T, I, S a O. Stojíme na nejakej ako-tak rovnej vyasfaltovanej ploche a na druhej strane leží kopa zhrdzaveného železa. Obrovské kusy obrastajú zeleňou.

Viktor sa otočí a zastane. Celá skupinka na mňa pozrie.

„Rebelka, vitaj v..."

„Starom meste," povieme naraz.

Otáčam sa dookola. Prečo ma sem zobrali v noci? Veď nič nevidím. Ak to mal byť výlet, tak je to dosť chabé.

„Hodina!" zahlási odrazu Viktor a všetci sa rozpŕchnu preč.

Nestačím sa čudovať. Len ja a Nikola stojíme stále na tom istom mieste. Nechápavo naňho pozriem.

Kývne hlavou a pohne sa naprieč asfaltom.

„Kam všetci zmizli?"

„Vieš, pre nás to nie je výlet. Nemáme toľko času. Chodíme sem zháňať nejaké veci."

Veci?

„Aké veci? Načo?"

Nikola sa síce uškrnul, ako vždy, no niekde vzadu v jeho očiach zbadám, že sa mu moja otázka nepáči. „Nejako si sa rozhovorila. Možno tomu pomohol ten šok."

Nad tým som doteraz nerozmýšľala. Naozaj viac rozprávam. Teda, aspoň odpovedám.

Myknem plecami. „Liečim sa." Nedám mu však pokoj. „Načo potrebujete tie veci?"

„Proste nejaké veci na niečo." Z tónu jeho hlasu poznám, že mi k tomu už viac nepovie. Škoda.

Prejdeme na koniec asfaltu. Začína tam polosuchá tráva, vysoká asi po môj pás. Nikola ma však zastaví.

„Tam ďalej by som ti neradil ísť. V prérii sa skrýva kopa nebezpečných zvierat."

Otočím sa k nemu. Premerám si mesto. „Je tu niekde rieka?"

Moja otázka ho poriadne vyvedie z miery. Hodnú chvíľu si ma len ticho premeriava.

„Ty naozaj prekvapuješ. Čakal by som otázky ohľadom mesta alebo niečo podobné."

Spýtavo naňho pozriem.

„Je tu jeden potok. Nenazval by som to riekou," prezradí nakoniec.

Ani nečaká na ďalšie otázky. Dokonca ma ani nevezme za ruku. Len sa otočí k mestu a vyrazí tým smerom.

Rýchlo ho dobehnem.

„Do hodiny to hádam stihneme," skonštatuje ešte.

Takmer ho nepoznávam. Teraz to nie je ten veselý Nikola, ako pri obedoch. Ostražito sa obzerá za každým šuchnutím a vôbec nerozpráva.

Na nič nepýtam. Radšej nie.

Prechádzame späť k rozpadnutým budovám. Rada by som našla tú knižnicu, ktorú som videla vo svojej hlave, no rieka s mostom bude stačiť. Aspoň na začiatok.

Cesta cez mesto je naozaj strašná. V tme budovy a rastliny nevyzerajú ako v mojej spomienke. Vytvárajú hrôzostrašné tiene, musíme ich častokrát preskakovať a občas sa ozve nejaký zvuk. Nechcela by som sa tu stratiť. Naozaj nie.

Keď ideme okolo polorozbitej sklenenej výplne, zbadám náš odraz. Nikola predo mnou má skoro dva metre, je silný a pôsobí ako menší obor. Ja som oproti nemu o dve hlavy nižšie chudučké drievko, ktoré sa môže vo vánku zlomiť.

Zastanem a hľadím na svoj chabý a tmavý odraz. Naozaj vyzerám takto? Nečudujem sa, že mi všetci pomáhajú. Vyzerám, že by som neudvihla ani lyžičku. Prejdem si rukou po riedkych rozpustených vlasoch. A tie vlasy. Ale... Vybavím si svoj obraz zo spomienky. Možno som mala len šesť rokov, ale moje vlasy boli husté, dlhé a vlnité. Nie táto suchá slama. Čo sa to s nimi porobilo?

V odraze skla sa mi zazdá, že sa za mnou niečo pohlo. Rýchlo sa otočím. Všade je ticho a tma. Muselo sa mi niečo zdať. Celé je to tu také... pochmúrne. Zas pozriem na svoje vlasy.

„Mala by si viac jesť," vedľa mňa sa zjaví Nikola. Takmer uskočím.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?" obtočím si prameň vlasov okolo prsta.

Zamyslene pozrie na črepiny na zemi. „Nie."

Vyvalím oči. Nerozumiem. Veď doteraz sa so mnou rád rozprával. Aj keď som neodpovedala. Spravila som niečo? Urazila som ho? Alebo som mala viac rozprávať?

„Pokoj," zasmial sa na mojom výraze, ktorý zrejme odrážal moje myšlienky, „len som ti tým chcel ukázať, že takéto zdvorilostné otázky sa nevyplácajú. Dávaš tým ľuďom možnosť vybrať si a hádaj čo si vyberie takmer každý..."

Fajn, psychologické okienko. Teraz k tej otázke.

Prevrátim očami. „Poznal si ma aj predtým?"

Prižmúri oči. „Myslím, že ťa poznal asi každý od nás."

„Každý od vás?"

„Ťažko sa to vysvetľuje, Frenk. Zostaňme pri prvej otázke." Prestúpil z nohy na nohu. „Môžeme sa baviť aj cestou, ak ešte chceš ísť k tej rieke."

Odtrhnem zrak od odrazu na skle a nasledujem ho.

„Párkrát som ťa zahliadol," priznal nakoniec.

„Rozprávali sme sa?"

Chvíľku zalovil v pamäti a potom sa uškrnul. „Asi len raz."

Celkom ma tá jeho spomienka zaujala. Mohol by sa podeliť. „Naozaj?"

Výraz jeho tváre hovoril niečo nejasné. Na jednej strane sa uškŕňal, no v jeho očiach som zazrela zlosť. „Dourážala si ma. Bolo to asi tri dni pre..." nedopovedal, akoby si nebol istý, či môže.

„Pred tou nehodou?"

„Nehodou? Ty si vážne nič nepamätáš," skonštatoval sucho.

Najprv musím vstrebať všetko, čo som sa dozvedela. Aj keď mi to až tak veľmi nepasuje. Nebola to nehoda? Veď na mňa spadla budova. Čo ju úmyselne zhodili?

„Prepáč, je mi to ľúto," ticho sa ospravedlním za náš prvý rozhovor. Síce si to nepamätám, ale...

Sucho sa zasmeje. „Nie je, ver mi."

„Ale..."

„Frenk, ver mi. To čo je z teba teraz... Tichá a milá... Taká si zrejme nikdy nebola a ani nebudeš. Nepoznal som ťa dlho, ale všetci vedia, aká si bola predtým. Keď prejde tá amnézia, budeš zas rovnaká."

„Bola som zlá?" zašepkám.

Ťažko vzdychne. „Nedá sa to tak povedať. Ale z nášho pohľadu si nebola práve najlepšia."

„Lenže to ty si mi povedal, že sme priatelia."

Nikola sa otočí a zastane. „Áno."

Zmätene stojím pred ním. Naozaj tu ničomu nerozumiem. Tak sme priatelia alebo nie?

Bez ďalšieho slova sa zas pohne dopredu.

Nešťastne ho nasledujem.