Čierna ľalia

Kapitola 17

Nehybne sedím na zemi vedľa Pedra, ktorý je teraz zrejme v bezvedomí. Oči si už privykli na tmu, takže celkom jasne vidím, ako sa Nikola pokúša vylomiť bezpečnostný železný kryt.

Viem, že je to úplne smiešne a aj by som sa smiala, keby som nebola taká zúfalá. Ale vlastne nemám byť prečo. Veď práve toto som chcela. Utiecť z podzemia. Som vonku a voľná. Nič ma nedrží. Môžem utekať preč, nájsť svoju rodinu. Stačí sa len postaviť a bežať.

Nie. Sú tam nebezpečné zvieratá alebo čo to vlastne je. A navyše... Nikola zrejme z úplného zúfalstva, začal rukami odhrabávať hlinu, ktorou je kryt zamaskovaný. Nemôžem ujsť. Nenechám ho tu s Pedrom samého. Nemôžem. Asi sme predsa len... priatelia.

„Dokelu aj s pravidlami!" Nikola udrel päsťou do zeme.

Pred očami sa mi hneď zatmelo a vtedy som vedela, že príde ďalšia spomienka.

Mateo silno zatresol kovové dvere. „Toto už nerob. Zakázané veci majú dôvod byť zakázané."

Jeho hlas mi prišiel smiešny. Bol zhruba taký starý ako ja, ale tváril sa dosť prísne. Vyžmýkala som si oblečenie a zasmiala som sa. Toľko zábavy som ešte nikdy nezažila.

„Čomu sa smeješ?"

„Je to skvelé. Objavovať nové veci. Niečo ako dobrodružstvo."

Mateo sa uškrnul a pokrútil hlavou. „Ty si teda."

Vzal ma za ruku a odtiahol späť ku knižnici. Spolu sme preskákali pomedzi vodu a vyškrabali sme sa po polorozpadnutých mramorových schodoch.

Ťažké dubové dvere boli odchýlené akurát tak, aby sme sa cez nich mohli prepchať. Dvom deťom netreba veľa priestoru.

„Vitaj v mojom kráľovstve," Mateo rozhodil rukami.

Rozhliadla som sa. Poličky a regály boli pováľané, knihy ležali na zemi, niektoré stránky boli povytrhávané a v slabom vetríku sa vznášali po sále. Stoly a stoličky ležali polámané a rozmoknuté. Naozaj skvelé kráľovstvo.

Zišla som dolu po klzkých schodoch. V streche bola diera, ktorou zrejme pretieklo toľko vody. Okrem neporiadku a špiny som nič zvláštne nenašla. Nerozumela som, prečo ho toto miesto napĺňa takou radosťou.

„Tu," ukázal dookola, „je všetko. Hory, lesy, moria, ľudia, príšery, prístroje... História, prítomnosť a budúcnosť. V knihách je všetko, o čom kedy niekto rozmýšľal. Je to poklad."

Veľmi som nezdieľala jeho nadšenie, no musela som uznať, že na tom niečo bolo. Tá kedysi možno honosná a veľká miestnosť ma niečím volala. Vzala som si jednu z kníh, ktoré ležali najbližšie pri mojich nohách.

Zlatovláska.

Otvorila som ju a prelistovala. Stránky neboli skoro vôbec poškodené. Aj tie obrázky vyzerali lákavo. Žiadnu podobnú knihu sme doma nemali. Len samé hrubé príručky.

„Ak mi pomôžeš, spravíme z toho skutočné kráľovstvo," navrhol Mateo.

Takáto ponuka sa dala odmietnuť len ťažko. Robiť niečo zaujímavé, čo len tak niekto nezažije, nie je predsa každodenná záležitosť.

„Dokelu!"

Jeden z posledných regálov, ktoré stáli, sa s veľkým rachotom zrútil. Knihy popadali na mokrú podlahu. Mateo sa k nim hneď vrhol a začal ich zbierať.

„Frenk, nechcela by si mi pomôcť? Haló, Frenklin..."

„Frenk, pomôž mi. Frenklin..." Nikola na mňa kričí.

Preberiem sa a zaženiem spomienku. Teraz asi nebude vhodná doba na takéto veci.

Nikola odhrabal hlinu a našiel pod ňou klávesnicu s monitorom. Skoro rovnakú ako bola dnu. Prejde po nej rukou. „Chce to heslo."

„Ukáž," odstrčím ho a kľaknem si ku krytu. Nad ničím nerozmýšľam, len ťukám. Tie čísla odniekiaľ poznám. Neviem síce odkiaľ, ale mám ich v hlave.

35946

„Pozor," Nikola ma potiahne dozadu. Na displeji niečo zapípa a kryt vyletí hore. Ak by ma neodtiahol, dostala by som poriadnu ranu.

„Ďakujem," zašepkám.

Pri jeho úsmeve sa mi jeho oči zmenia na olivovozelené a na stotinu sekundy stojím pri moste. Zas ma niekto zachránil. Možno nie v pravom zmysle slova, ale aj tak...

„Bež dolu," Nikola ma postrčí k rebríku. „Pomaly ti podám Pedra."

Pochybovačne nadvihnem obočie, no poslúchnem ho. Aj keď si nie som istá, či ho sama udržím. Zleziem o pár priečok nižšie.

Nikola spustí dolu Pedrove nohy. Nemá to premyslené práve najlepšie. Nechtiac mi jednou kopne do hlavy. Nemá to vôbec premyslené!

„Prepáč," rozpačito sa usmeje.

Ak by to nebolo také smutné, tak by som sa aj zasmiala. Vlastne, prečo sa nesmejem? Niečou nohou mi kopne do hlavy... Čo môže byť viac kurióznejšie?

Najprv sa len chechtám, no čím dlhšie pozerám na Pedrove nohy, tým hlasnejšie sa smejem. Nakoniec sa ledva udržím na rebríku. Nikola sa nado mnou tiež smeje, ale mám pocit, že skôr zo mňa.