Garde

Kapitola 69

Vyjdem z dverí a pohľadom prejdem po čakárni. Gabriel sedí skrčený na stoličke a pozerá do mobilu. Keď si ma všimne, odloží telefón a pohne sa ku mne. Hneď ako ku mne príde, vkĺzne jeho dlaň do mojej.

„Tak?" spýta sa, keď spolu vychádzame von.

„Bolo to v pohode," poviem.

„Musíš si na to len zvyknúť." Prikývnem.

„Táto psychologička sa mi páči viac ako tá, u ktorej som bola po otcovej smrti."

„Ak tam nebudeš chcieť chodiť, nájdeme niekoho iného," povie Gabriel a stisne mi dlaň, „Niekto tu bude ordinovať aj po anglicky."

„Ďakujem," usmejem sa na Gabrielovu vážnu tvár.

„To je predsa jasné," uškrnie sa aj Gabriel a zastaví naprostred chodby. Pustí mi ruku a miesto toho si zoberie do dlaní moju tvár. Pritisne svoje pery na moje a ja ho pritiahnem za okraj riflí.

„A teraz mi povedz ako dopadla včerajšia písomka," povie Gabriel, keď sa odtiahne.

„Myslím, že mám všetko dobre, porovnávala som si to s Adrielom a máme skoro identické odpovede," odpoviem.

„To je super," usmeje sa Gabriel, „O krok bližšie k štipendiu."

„Zostáva mi len posledný test."

„Matika," povie Gabriel za mňa. „Bude to v pohode."

„Snáď," zamrmlem.

######

„Nie!" zašepkám. Angel mi pozrie ponad ruky na test. Nedala som to. Držím test z matiky a je to dvojka. Bolo to tak blízko. Možno budeme môcť doplatiť do polovičného štipendia? Toto bola ale príšerne drahá dvojka. Mám chuť celý papier roztrhnúť na tisíc malých kúskov. Iba ho však pevne zvieram v rukách a so stisnutou čeľusťou zadržiavam slzy.

Ucítim Angelinu ruku na ramene a skoro sa moje ovládanie pretrhne. Zhlboka sa nadýchnem a len prikývnem. Neodvážim sa pozrieť na Gabriela. Sedí niekde za mnou a viem, že na mňa pozerá, no nedokážem mu to povedať.

„Pôjdem s tebou, niečo vymyslíme. Prehovoríme ju," povie Angel.

Po konci hodiny Angel skutočne počká so mnou. Keď všetci vyjdú z triedy, Angelinina mama na nás už čaká. Skôr ako však stihnem otvoriť ústa už krúti hlavou.

„Je mi to veľmi ľúto Elizabeth, snažila som sa ti nájsť čo najviac bodov, no nestačilo to."

„Mami, prosím! Toto je jediná jednotka, ktorá jej chýba," povie Angel a som jej za to vďačná, lebo sa bojím, že akonáhle otvorím ústa, rozplačem sa.

„Angelica," zašepká pani Pawlaková. „Nemôžem pridať body, ktoré tam nie sú."

„A opravná písomka?" skúsim hodiť svoje posledné záchranné koleso.

Pani Pawlaková si nahlas vzdychne. „To by som mohla. Ak ti ide o štipendium, nechám ťa to opraviť. Budeš mať ale sprísnenú stupnicu."

„Ďakujem!" vykríknem a otočím sa na Angel. Tá už na mňa s úsmevom pozerá a obidve sa od šťastia rozosmejeme. Pani Pawlaková len pokrúti hlavou.

„Príď zajtra pred prvou hodinou. Tak a teraz sa už choďte pripravovať," s týmito slovami nás vypraví z miestnosti. Vonku už čaká Gabriel s Adrielom. Adriel sa celým telom opiera o Gabriela, ktorý musí stáť mierne nakrivo, aby vyvážil Adrielovu váhu.

Hneď ako nás Gabriel uvidí, pohne sa k nám a Adriel skoro padne k zemi. Na poslednú chvíľu ho Gabriel znova zachytí.

„Mám dvojku," poviem a pozerám ako Gabrielovi odchádza z tváre všetka farba.