Garde

Kapitola 31

Na druhý deň hneď ráno opravia stĺp a my sa dostaneme domov. Napíšem test z matiky a po ďalších troch vyčerpávajúcich hodinách sa dostanem späť do izby. K večeru zostanem v izbe sama a obzerám si svoj nový výtvor na zemi.

Drak je hotový. Teda bol hotový už dlhšie, no chýbalo mu pár detailov, ktoré mi trvali dorobiť dlhšie ako celú kresbu. Teraz drak sedí na zemi a tvári sa nebojácne. A ja neviem čo s ním. Na stenu sa nezmestí a na zemi zostať nemôže. Rozmýšľala som, že by som ho mohla dať Simonovi. Myslím, že sa mi podaril a je mi ľúto ho len zrolovať a položiť do rohu. No on určite dostáva veľa študentských prác. So vzdychnutím si kľaknem k obrazu a rozhodnem sa ho zrolovať. Aspoň dokiaľ nebudem vedieť čo s ním.

Keď sa mi ho konečne podarí obviazať, ozve sa tiché zaklopanie. Trochu ma to vydesí. Všetci sem vždy vrazia bez klopania. Trochu si vyrovnám pokrčené tričko a otvorím dvere.

„Ahoj, ty si Elizabeth Rubensová?" spýta sa nízka žena vo vyššom veku, ktorú som ešte nevidela. Predpokladám, že patrí k vedeniu alebo k učiteľskému zboru.

„Áno, dobrý deň," prikývnem a pootvorím dvere o niečo viac.

„Volala tvoja mama, potrebuje s tebou rozprávať," povie učiteľka bez akejkoľvek intonácie. Na chvíľu mi odľahne, že nemám žiaden problém, no o necelú sekundu sa mi žalúdok opäť skrúti v kŕči. Volala som s mamou pred pár dňami. Musí to byť niečo dôležité.

„Deje sa niečo?" spýtam sa, keď beriem kľúče a obúvam si tenisky. Hoci mám na sebe pyžamo, neobťažujem sa s obliekaním.

„Sľúbila som tvojej mame, že ti nič nepoviem. Chce s tebou rozprávať sama," usmeje sa učiteľka. Tvárou sa jej mihne ľútostivý výraz a vyzerá, že chce ešte niečo povedať, no rozmyslí si to a znova sa len slabo usmeje. Spoločne vyjdeme na chodbu a mňa po celý čas naháňajú zlé myšlienky. Mohlo to byť čokoľvek. Možno niekto ochorel, možno dedko stratil peniaze, možno sa stratil môj kocúr Mon. Cítim ako ma začínajú tlačiť pľúca. Hneď po pár krokoch zastavím.

„Potrebujem si ešte niečo zobrať," zamrmlem a rýchlo sa obrátim. Vbehnem do izby a z postele zoberiem inhalátor.

Keď vojdeme do jej kancelárie, spomeniem si na svoje pyžamo. Nemotorne sa na jej pokyn posadím na stoličku a snažím sa zabrať čo najmenej miesta. Cítim sa akoby som sem nepatrila a nie je to len pyžamom.

„Zavolám tvojej mame, že už si tu..." zamrmle pani pre seba a obehne stôl. Obrazovka počítača je predo mnou a na mňa sa znej pozerá len môj odraz. Vlasy mi odstávajú na všetky strany a vyťahané tričko až nepríjemne kontrastuje s vyzdobenou stenou za mnou. Visia na nej obrazy. Stena je plná malieb a fotiek, prelínajúcich sa jedna do druhej v tetrisovom usporiadaní. Vedľa fotky malého dievčatka visí kópia Van Gogha a vedľa malej svadobnej fotky sa usmieva Mona Lisa. Akoby bolo na stene všetko - každý známy obraz s každou spomienkou so života postaršej paní z tejto kancelárie.

„Áno, už je tu, hneď vám ju dám." Do ruky dostanem telefón.

„Áno?" ozvem sa.

„Ahoj, Alžbetka," povie mama a ku mne sa opäť vráti strach. Po slovensky ma oslovoval vždy otec. Mama to robila len zriedka, no odkedy s nami nebol, mi tak nikdy nepovedala.

„Počkám na chodbe," ozve sa spred stola a o chvíľu sa zavrú dvere. Mama aj ja sme stále ticho.

„Stalo sa niečo?" spýtam sa a pohľad upriem na fotku v striebornom ráme. Pre obrazovku, cez ktorú sa pozerám je celá čierno-šedá.

„Zlatko, je mi to ľúto. Dedko včera umrel. Mal infarkt," mamin hlas je pokojný, no ja viem, že je to len kvôli mne. Oči sa mi naplnia slzami. Pevne stisnem čeľusť. Ani jedinému vzlyku nedovolím prejsť.

„Alžbetka si tam? Rada by som ťa teraz objala. Je mi veľmi ľúto, že sa to musíš dozvedieť takto." Stále neplačem. Slzy sa ešte stále držia na koncoch mojich mihalníc, akoby sa to ani nemohlo stať skutočnosťou pokiaľ ani jedna z mojich sĺz nepadne na zem. Pohľad stále upieram na odraz fotky na stene. Vedela som, že to príde, no prečo to skutočne muselo prísť? To sa nemôže svet aspoň na chvíľu prestať točiť? Aspoň na pár minút.

„Alžbetka..." povie mama a ja viem, čo chce povedať. Ľudia umierajú a jej je to ľúto.

„Si v poriadku?" Nechcem odpovedať. Nie som. Miesto malej fotky v striebornom ráme vidím len tmavú rozmazanú obrazovku. Prvá slza sa spustí po mojom líci. Pretože svet sa nikdy nezastaví.

„Áno," zašepkám zachrípnuto. Znova nastane ticho. Chcela by som niečo povedať, cítim nepravidelné nádychy mojej mamy. Chcela by som ju utešiť, no neviem čo povedať. Spodná pera sa mi trasie. Nechcem počúvať jej trápenie, nechcem počuť ani to svoje.

„Zavolám ti neskôr, dobre?" poviem potichu.

„Dobre. Ľúbim ťa," odpovie mi mama a zloží. Opatrne položím slúchadlo a zdvihnem sa zo stoličky. Chcem sa dostať do svojej izby. Vyjdem z kancelárie. Pani, čo ma sem priviedla sa nervózne mykne a ľútostivo na mňa pozrie. Chcela by som jej niečo povedať. Nejak sa nenápadne vytratiť. Povedať, že sa chcem vrátiť do izby. No cez guču v krku nedokážem rozprávať, takže sa len otočím a pokračujem po chodbe.

„Odprevadím ťa do izby," ozve sa za mnou. Bez reakcie pokračujem po chodbe a snažím sa nájsť cestu späť. Cez slzy nevidím ani na vlastné nohy. Po pamäti sa dostanem do izby.

„Ak by si niečo potrebovala, príď za kýmkoľvek zo školy." Prikývnem a zavriem za sebou dvere. Opriem sa o ne a zavriem oči. Mám pocit, že sa prepadnem a už nikdy neprestanem padať.

„Si v poriadku?" spýta sa ma známy hlas. Vystrašene otvorím oči. Na posteli sedí Adriel.

„Áno, v pohode," poviem rýchlo a utriem si vlhké líca. Posnažím sa zadržať slzy, no dlho mi to nevydrží. Nestihnem zastaviť vzlyk, ktorý pretrhne moje sebaovládanie. Zveziem sa na zem a slzy obrátim k zemi. Počujem Adrielove rýchle kroky a jeho ruky zdvihnú moju hlavu.

„Čo sa stalo?" spýta sa.

„Dedko umrel," zašepkám a cítim ako sa ma to slovo snaží udusiť. Adrielove ruky ma pritiahnu k sebe a ja sa ho pevne chytím ako záchranného kolesa.

„Je mi to ľúto," povie Adriel a stisne ma ešte pevnejšie.