Garde

Kapitola 55

Už po štvrtýkrát prejdem od dverí k oknu a posadím sa späť na stoličku. Pred pár minútami som videla ako dvojičky s rodičmi vystúpili z auta a vošli do školy. Odvtedy sa mi nedarí sústrediť na rozkreslenú skicu predo mnou. Najprv som im chcela ísť hneď oproti, no predstava ich rodičov ma trochu zabrzdila. Asi by som mala počkať kým sem prídu sami. Keď sa však znova prisuniem a pozriem na papier predo mnou, kresba, ktorú som začala len pred chvíľou, mi teraz príde príliš cudzia. Odsuniem papier preč a znova sa otočím k dverám. Hoci tu bola Robin a Alejandro, dvojičky mi chýbali. Doteraz som si neuvedomila, aké osamelé je bývať v izbe úplne sama.

Konečne sa otvoria dvere a v nich sa zjaví Angel, ešte stále oblečená v zimnom kabáte a s kufrom v ruke.

„Ahoj," povie cez šál, tesne omotaný okolo tváre. Vyskočím zo stoličky a prudko ju objímem.

„Konečne," zamrmlem do jej šálu. Angel si ani nestihne dať dole čiapku, keď sa do našej izby vrúti Adriel a pritisne ma k sebe.

„Ani nevieš ako rád ťa vidím," zvolá Adriel. „Akože, mám rád našu rodinu, no niekedy to trocha preháňajú. Teta Alica snáď ani raz neprestala rozprávať."

„Buď rád, že si aspoň nemusel behať za sesternicou," pokrúti hlavou Angel a zavesí svoj kabát na vešiak pri dverách.

„Hej! Predsa si vravela, že nechceš variť, tak čo iné ti zostávalo," odvrkne jej Adriel a ako obyčajne sa zvalí na jej posteľ. „Tak čo dnes robíme?"

######

Len o niekoľko hodín neskôr sme všetci aj s Robin a Gabrielom v našej izbe a pripravujeme Silvester. Ako sme sa aj dohodli, oslavujeme ho spolu. Väčšina ďalších študentov už pomaly prichádza po vianočných prázdninách a tak sa intrák pomaly zapĺňa. Z chodby je počuť vravu a smiech ako sa všetci tešia na Nový rok. Tento hluk utlmia dvere, keď ich Gabriel za sebou zabuchne. Spolu s Adrielom boli vykradnúť ich rodičov a priniesli plnú náruč jedla. Adriel položí na zem tácku jednohubiek, ktoré sám pripravil. Gabriel na zem spustí náruč čipsov a sladkostí.

„Začína to tu vyzerať dobre," povie Adriel, keď si obzrie vankúše a paplóny nahádzané na zemi.

„Už treba len posledné. Doniesť zdola džúsy," povie Adriel a otočí sa na Gabriela.

„Zdola?" spýtam sa.

„Sú uložené v pivnici. K našim sa nezmestili, tak som ich nechal tam," odpovie Adriel.

„Ty tú pivnici používaš ako vlastnú komoru," zašomre Gabriel a pokrúti nad tým hlavou.

„Aj tak tam nikto nechodí," obhajuje sa Adriel, no Gabriel len pretočí očami. „Môžeme?"

„Adriel už nemáme čas. Rodičia chceli aby sme mali spoločnú večeru. Už teraz meškáme," povie Angel, keď doukladá vankúše.

„Veď sme spolu boli až doteraz," protestuje Adriel, no Angel ho už ťahá za sebou.

„Prineste tie džúsy," zavolá za nami Adriel, tesne pred tým ako sa za ním zabuchnú dvere. V izbe zostanem sama s Gabriel, ktorý na mňa spýtavo pozrie. Neochotne prikývnem a spoločne sa vyberieme do pivnice.

Ako schádzame do suterénu, vzduch je zrazu zatuchnutejší a vlhkejší. Zo zmeny teploty ma trochu strasie, no je tam len o niečo chladnejšie ako hore. Gabriel vytiahne kľúče a odomkne bunker. Vnútri je prítmie, no džúsy sú hneď pri dverách.

„Vôbec ich nie je tak veľa. Neviem prečo ich tu musel nechávať," podotknem, keď zoberiem jednu z dvoch poloplných tašiek.

„Stavím sa s tebou, že to nemal v pláne. Len to tu chcel určite znova skontrolovať a zabudol ich tu," povie Gabriel a zoberie druhú tašku. Zasmejem sa, no úsmev ma hneď prejde, keď sa v bunkri zhasne a nastane úplná tma. Taká tmavá, že si na moment nie som istá či som len neoslepla. V bunkri však nebolo zasvietené. Nič nezhaslo, len sa zavreli dvere, ktoré boli jediný zdroj svetla.