Garde

Kapitola 47

Vybehnem po schodoch až na najvyššie poschodie a otočím sa späť, aby som sa mohla pozrieť na Gabriela a pretočiť naňho oči.

„Šup, šup, nevleč sa toľko," popoháňam ho, zatiaľ čo si Gabriel niečo mrmle cez nezapálenú cigaretu v ústach. Kým Gabriel vyjde až ku mne, stihnem vojsť na strechu poprášenú čerstvo napadaným vŕzgajúcim snehom. Pritiahnem si čiapku, aby mi nebola zima na uši a hneď ako sa obzriem, zistím, že dnes tu nie sme sami. Dvaja chalani sa opierajú o vyvýšený múr konca strechy. Keď moje papuče zavŕzgajú o sneh, otočia sa na nás a na pozdrav nám kývnu hlavou.

Gabriel za nami zavrie dvere a postaví sa na svoje obvyklé miesto k poháru plného ohorkov.

„Na to, že máš astmu zvykneš poskakovať a behať akoby ti horelo za pätami," povie a hľadajúc zapaľovač si prehrabáva vrecká.

So smiechom myknem plecami, „To aby mi nič neušlo."

„No, táto strecha sa nikam nepohla už dosť dlho," usmeje sa Gabriel.

„Veríš na lásku?" spýtam sa a Gabrielovi skoro vypadne zapaľovač, ktorý práve našiel v zadnom vrecku nohavíc.

„Prosím?" spýta sa držiac zapaľovač pevne v oboch rukách.

Jeho vystrašený výraz ma rozosmeje. „Či veríš na lásku."

„No, to záleží prečo sa pýtaš," povie Gabriel a strčí zapaľovač späť do vrecka. Sústredene sa mi zahladí do očí, akoby čakal nejaký podvod.

„Nie, nezáleží," pokrútim hlavou. Gabriel na mňa zazrie a miesto svojho obvyklého čupnutia si vytiahne z úst cigaretu a prejde pár krokov bližšie ku stredu strechy.

„Tak potom áno," odpovie a zahľadí sa na nebo, čakajúc nejaký nebeský signál.

„Naozaj?" spýtam sa, načo sa Gabriel odvráti od neba.

„Zdá sa ti to čudné?" spýta sa s úškrnom.

„Trochu," myknem plecami. „Chápeš, celý ten tvoj cynický výzor a tak..."

Gabriel mykne ramenami a opäť sa zahľadí stále na šedú oblohu. „Prečo nie? Ak mám v niečo veriť tak budem veriť v lásku, nie?"

„To znie pekne," poviem a rovnako sa pozriem na nebo. „Možno trochu príliš sladko," dodám s úškrnom.

Gabriel sa otočí mojim smerom a s rukami vbok na mňa zazrie. „Dozviem sa už prečo sa ma niečo také pýtaš?" spýta sa naoko podráždene.

„Pamätáš si tú tému, čo som mala na jednu zo svojich hodín? Nič som neodovzdala," poviem a sledujem Gabrielov výraz. Iba pomaly prikývne a nič ďalšie nedodá. „Aj tak chcem stále niečo odovzdať. Len netuším čo," dodám.

„Hmm, znie to ako zložitá téma," poznamená Gabriel a poklopká si po brade s nezapálenou cigaretou. „Možno by si mohla namaľovať Adriela. To ti predsa nikto nemôže zazlievať. Kto by sa doňho nezamiloval?" Posnažím sa Gabrielovi venovať skeptický pohľad, no miesto toho neudržím úsmev.

„Ja to myslím vážne," zaprotestujem.

„Dobre, dobre. Poznám dva citáty o láske, no nie som si istý, či ti nejaký z nich pomôže," povie Gabriel a spýtavo sa na mňa zahľadí. Prikývnem, že ich chcem aj tak počuť.

„Láska má vždy vysokú cenu, no aj tak sa vždy vyplatí."

„Odkiaľ je?"

Gabriel mykne plecami. „Neviem. Povedala mi ho mama dvojičiek na pohrebe."