Garde

Kapitola 44

„Najvyšší vrch Európy?" spýta sa ma Adriel a vysype ďalšiu várku lístia do fúrika. Sťažka dýchajúc sa opriem o hrable a rozopnem si bundu.

„To viem. Elbrus, však?"

„Áno, 5 642 metrov," povie miesto Adriela Angel. „Vieš kde je?"

„Rusko," odpoviem. Angel s Adrielom spoločne prikývnu. Šťastne si vydýchnem, konečne sa mi aspoň niečo začína dariť.

„Koľko vám to ešte bude trvať?" spýta sa Angel, zabuchne jednu zo svojich veľkých kníh a položí si ju na kolená. S Adrielom sa na seba pozrieme a potom pohľadom prejdeme celú časť školského parku, ktorá je pokrytá opadaným lístím. Hrabeme lístie už tretí deň a dnes by mal byť posledný.

„Naša princezná nás zapriahla ako poddaných?" ozve sa spoza nás a ja cítim, ako sa vo svojej bunde pomaly scvrkávam.

„Robin," vzdychne si Gabriel, ktorý ju drží za ruku. Všetci sa k nim otočíme a ja si znova zapnem bundu lebo ma začne striasať od chladu.

„Idete niekam?" spýta sa Angel.

„Gaštany," povie Gabriel a kývne hlavou na stánok uprostred parku. V zime tam predávajú pečené gaštany a čaj a v lete zmrzlinu a Coca-Colu. Ako všade inde v areáli, aj tam pracujú študenti.

„Pôjdem s vami, potrebujem sa trocha zohriať," povie Angel a zoskočí dole z lavičky. S Adrielom počkáme, kým všetci odídu a znova sa pustíme do práce.

„Ako to vyzerá s hodinami?" spýta sa Adriel na moju dobrovoľnú prácu, ktorú potrebujem splniť do konca školského roka, aby mi uznali štipendium.

„Keď mi toto uznajú, budem tak v štvrtine," vzdychnem a zhrniem ďalšiu hŕbu lístia na kopu. Popravím si čapicu a pozriem na Adriela, ktorý sa neúnavne zaháňa hrabľami.

„Ďakujem, že mi pomáhate," poviem Adrielovým smerom.

„To je samozrejmé," odpovie. „Už vieš ako to máte s Alejandrom?"

„Ani trochu," vzdychnem. „Už som sa zmierila s tým, že sa ho budem musieť spýtať. To je ale jedno. Radšej mi povedz ako si na tom ty. Ideš s niekým?"

„Tak trochu," povie Adriel. „Ideme s Gabrielom ako kamaráti. Ani jeden z nás nikoho nemá."

„A čo Robin?" prestanem pracovať a spýtam sa.

„Oni spolu nikdy nikam nechodia. Aspoň teda nie ako pár. Robinino rozhodnutie."

„Oh-" je jediné na čo sa zmohnem.

„Áno, oni majú taký netradičný vzťah," poznamená Adriel.

„Ja viem, Gabriel mi o to rozprával."

„Niekedy je mi to trochu ľúto. Mám pocit, že sme ich do toho dotlačili a spolu zostávajú len preto aby sa v našej skupine nič nepokazilo," vzdychne si Adriel. „No možno sa mýlim, možno sú na tom dobre." Adriel pokračuje v hrabaní, no ja sa zameriam na pár stojaci v rade pri stánku. Gabriel drží Robin okolo pliec. Aspoň z tejto diaľky vyzerajú ako úplne obyčajný pár.

######

Vyjdem z izby a zamierim na svoju prvú utorkovú hodinu. Poklusom sa dostanem až do vestibulu, kde zazriem čas na hodinách nad hlavným vchodom. Ešte viac zrýchlim, v snahe predísť Moorovmu trestu. Hneď ako však zbehnem zo schodov, musím prudko zastaviť. Len pár krokov odo mňa je Gabriel, ktorý stojí len na jednej nohe a na tvári má bolestnú grimasu. Pribehnem k nemu a Adrielovi, ktorý ho podopiera z jednej strany. Až teraz si všimnem, aký je Gabriel doudieraný. Nohu, na ktorej nestojí ma celú oškretú a miestami zakrvavenú. Nohavice aj sveter má celé zašpinené.