Garde

Kapitola 36

„Ako to ide s Tomim?" spýtam sa Angel, s ktorou sedím na zadnom sedadle. Vymenili sme sa s Adrielom na minulej pumpe, kde sme nechali Gabriela spať. Adriel toho zase veľa zjedol a začalo mu byť zle. Chvíľu vyzeral skutočne bledo a bez pohnutia hľadel na cestu. Teraz je ho už znova počuť cez kohokoľvek, kto rozpráva a miesto pokojného sedenia je jeho blonďavá hlava stále inde.

„Faaajn," zatiahne Angel.

„Boli ste predsa už viackrát vonku, myslela som že po tom, čo sa ste sa v ten večer začali rozprávať -"

„Psst!" zahriakne ma Angel. Skoro sa cez jej ruku na mojich ústach rozosmejem.

„Je v tomto aute niekto, kto nevie o tebe a Tomim?" spýtam sa.

„Noo-" Angel uhne pohľadom, no už nás sledujú aj chalani. Nastane minútka ticha, ktorú preruší Gabriel: „Adriel mi všetko povedal."

„Adriel!" zahriakne ho Angel.

„Gabriel!" zvolá Adriel a vyčítavo sa naňho obráti. „Čo takto neprezrádzať cudzie tajomstvá?"

„Robíš si srandu? Neviem ako to robíte, no aj cez vaše neustále hádanie medzi sebou nedokážete mať tajomstvá. Skôr či neskôr by si jej povedal, že to viem," obraňuje sa Gabriel. „Okrem toho mi to povedala aj Robin."

„To je neuveriteľné," rozhodí Angel rukami, no nezadrží úsmev.

„Asi som jediná, kto dokáže udržať tajomstvo," myknem plecami.

„Ja som to tiež nikomu nepovedal," vyhlási Gabriel a veľavravne na nás pozrie cez spätné zrkadlo.

„Veď si ani nemal komu," zamrmle Adriel a Gabriel po ňom hneď švihne pohľadom.

„Mám aj iných kamarátov!" zvolá.

„Určite," uškrnie sa naňho Adriel.

„Tak ako je to s vami?" obrátim sa späť na Angel.

„Neviem," pozrie na mňa. „Boli sme viackrát vonku a neviem čo som vlastne čakala. Rozumiem si s ním, no naozaj neviem či ma má rád. Myslím, že chce byť len kamarát."

„To snáď nie. Mala by si mu niečo povedať. Pozvať ho na rande alebo tak," poviem Angel, no ona len znova skloní tvár.

„Čo ak ma nemá až tak rád," povie Angel so strachom v očiach. Keď sa pozriem na Adriela tvári sa úplne rovnako ako Angel. Trocha ma to vydesí.

„Asi by som to nemala hovoriť, no Tomi ťa v poslednom čase kreslil celkom často," poviem a Angel sa hneď obráti ku mne s úžasom v očiach. „Len mu prosím ťa nehovor, že som ti to povedala."

„Nikto to nesmiete povedať!" vyletím na nich. Aj ja aj Tomi kreslíme často portréty. Väčšina ostatných ich v podstate nenávidí. Raz sme do seba tak nejako narazili a ja som nedopatrením videla jeho skatchbook a on môj. Tomi hneď začal zmätkovať, lebo som videla Angeline portréty a ja som sa skoro prepadla pod zem lebo videl Gabrielov portrét. Hoci mám veľa portrétov Alejandra, je o niečo zaujímavejšie kresliť Gabriela. Fascinuje ma, že jeho oči vždy vyzerajú inak a že na rozdiel od Alejandra mu kučeravé vlasy stoja pokaždé iným spôsobom. Alejandrove portréty vyzerajú tak nejak všetky rovnako. Akoby sa vôbec nemenil.

Nakoniec z toho vyšiel sľub, že ani jeden z nás nepovie nikomu o tom druhom. A ja som to práve pokazila. Cítim ako sa mi srdce hádže o rebrá.

Malo by to byť vlastne jedno. Môžem si kresliť koho chcem. Ja predsa nemôžem ovplyvniť umeleckosť tváre ostatných.

„Myslíš to vážne? Naozaj ma nakreslil?" spýta sa Angel s tvárou červenou až po krk.

„Áno, ale ak mu povieš, že som ti to povedala, zabije ma," varujem Angel, ktorá je už mysľou niekde inde. Obrátim sa dopredu a pohľad mi padne na spätné zrkadlo, kde na mňa pozerá Gabriel. Skoro mnou trhne, keď sa mi zrazu v mysli spoja dve nebezpečne podstatné informácie. Gabriel si prezerá moje skice a moje skice často pripomínajú jeho portrét. Tie sú však len v mojom sketchbooku a ten mám stále so sebou. Nie je šanca, že ho videl. Alebo aspoň dúfam, že nie je. Po tom ako som práve odprezentovala Tomiho skice ako vyznanie jeho lásky sa môj sketchbook nesmie dostať do Gabrielových rúk. Strčím ruku do tašky a vytiahnem odtiaľ sketchbook. Pevne ho zovriem do ruky a nenápadne sa pozriem na Gabriela, ktorý si ma však nevšíma a sústredí sa na cestu.

######

„Za koľko tam budeme?" zamrnčí Adriel a zvezie sa dole na sedadle.

„Adriel už ma to nebaví, buď už konečne ticho!" zavrčí Gabriel za volantom a Adriel znova zamrnčí. „Elizabeth zamestnaj ho prosím ťa nejako."

Pozriem na Adriela, ktorý sa mračí na svojom sedadle s pásom až po bradu ako desaťročný chlapec. Znova sme sa vymenili a teraz sedí Angel vpredu, aby sa mohli rýchlo meniť za volantom. Teraz však číta nejakú knihu, ktorá je dosť hrubá na spáchanie vraždy a každých pätnásť minút zahlási, že je jej zle a musíme zastaviť. Sme v aute už tak dlho, že sa mi zdá všetko smiešne. Preto sa rozosmejem, keď sa Adriel posunie ešte o niečo nižšie na svojom sedadle a skoro sa priškrtí vlastným pásom. Angel sa vystrašene otočí, no Adriel sa dostane zo zovretia automobilovej "bezpečnosti" a začne sa so mnou smiať.

„Takto som to úplne nemyslel," zamrmle Gabriel spredu.

„Máme oriešky? Mám super nápad," zvážnie Adriel a pozrie mi hlboko do očí akoby boli arašidy naše osobné tajomstvo.

„Asi áno," poviem a otočím sa do kufra. Po pás v kufri sa prehrabávam našimi vecami. Nájdem tašku z jedlom, ktorá je oficiálne označená ako Adrielov druhý kufor a vytiahnem odtiaľ dva typy orieškov.

„Načo je nám toľko jedla?" spýtam sa, keď sa posadím späť. „Viete, že sa budeme môcť najesť u nás, nie?"

„O akom jedle rozprávaš, toto sú len snacky do auta," s vážnou tvárou mi odpovie Adriel. „Daj mi tie oriešky." Podám mu jeden z balíkov a pozerám ako ich odtrhne zubami. Pár si hodí do úst a potom sa pozrie na mňa.

„Otvor ústa Elizabeth," uškrnie sa a oblúkom mi hodí jeden z orechov, ktorý mi dopadne na nos a odrazí sa niekam pod sedadlá. Obidvaja sa rozosmejeme a ja sa nastavím na ďalší hod.

„To nemyslíte vážne!" zvolá Gabriel.

„Správate sa ako deti," pokrúti hlavou Angel. „Dúfam, že si to potom po sebe upracete, inak vás Robin zabije."

„Neviem o čom rozprávaš. Možno Beth bude musieť upratovať, no ja som majster sveta v chyte jedla," povie Adriel a podá mi balíček. Hodím mu orech a on ho v letku chytí.

„Legenda hovorí, že som ešte ani raz neminul." Chytí ma záchvat smiechu a Adriel sa ku mne pridá.