Garde

Kapitola 3

„Elizabeth!" zvolá naliehavý hlas niekde podo mnou. Prikrývku si pretiahnem cez hlavu a pokúsim sa otočiť na druhý bok. „Vstávaj lebo zmeškáme prvú hodinu." Pomaly sa mi začína hlas spájať s osobou, ktorej patrí. Keď sa konečne posadím a nohy zvesím z okraja postele, ešte rozospato sledujem Angel, ktorá behá po izbe. Vyhýba sa maliarskymi pomôckam rozhádzaným po zemi a vežiam z kníh, ktoré vyzerajú skôr ako šikmá veža v Pise.

Po niekoľkých minútach v kúpeľni, kedy nemám čas na nič viac, ako si umyť zuby a natiahnuť si niečo menej odhaľujúce ako je moje krátke pyžamo s pandím vzorom, sa vrátim do izby a Angel mi do rúk vtisne pár kníh. Som jej vďačná za organizovanosť, pretože ja ani netuším, čo je moja prvá hodina, ktorá, ako mi už niekoľkokrát oznámila, začala presne pred minútou.

S Angel kráčame cez rozľahlý školský trávnik. Je sotva osem hodín a vonku je ešte chladno. Začínam ľutovať, že som mikinu nechala v izbe.

„Čo sa stane ak prídeme neskoro?" pýtam sa drkotajúc zubami. Aj keď som od Angel o pol hlavy vyššia, nestíham jej. Nechápem ako môže takto skoro ráno vyzerať tak sviežo. Úhľadne zaviazaný cop sa jej hompáľa okolo hlavy a svižným krokom zmenšuje vzdialenosť medzi nami a vchodom do budovy, kde máme prvú hodinu. Ja sa cítim akoby ma niekto ovalil lopatou a ak by mi nebola taká ukrutná zima, zaspávala by som počas chôdze. Nehovoriac o tom, že moje vlasy opäť vyzerajú ako srsť červenosrtstého Trpasličieho pudla s trvalou.

„Bude lepšie ak sa to nedozvieš," odpovie Angel po chvíli a pred ústami sa jej zračí biely obláčik. Ak sa rýchlo neoteplí, moje líca naberú skutočne nebezpečne červený odtieň.

V momente ako vtrhneme do učebne, číslo ktorej som zabudla hneď ako mi ho Angel povedala, všimnem si profesorku stojacu chrbtom k nám.

„Angelica!" povie učiteľka, bez toho aby na nás pozrela a keď sa otočí, jej pieskové vlasy pretnú vzduch. Angel prevráti očami a bez ospravedlnenia si sadne do prvej lavice. Pohľadom prebehnem triedu a podľa čísel na tabuli spoznám, že sme na matematike. Keď mi prišiel rozvrh, prekvapene som zistila, že mám šesťkrát do týždňa matematiku pre pokročilých. Vzhľadom k tomu, že môj zošit na túto hodinu obsahoval viac kresieb ako čísiel, ma zaradenie prekvapilo. Stále si tak trochu myslím, že moje testy stratili a tak si hodili mincou kam ma zaradia.

Skôr ako sa stihnem posadiť na voľné miesto pri Angel, zastaví ma profesorka.

„Ty budeš istotne Elizabeth," povie rozhodne. Prikývnem, zakiaľ ma jej oči skúmajú, až jej pohľad cítim v malíčkoch na nohách.

„Meškanie neznamená nič vo večnosti, ale je tragické v čase," povie a ja na ňu nechápavo pozerám.

„Eckhart Tolle," zamrmle Angel a utrápene si vzdychne. „Mami prosím ťa. Nabudúce prídeme na čas." Profesorka Pawlaková mi dovolí posadiť sa.

„To je tvoja mama?" nahnem sa k Angel a potichu sa jej spýtam. Ona len roztržito prikývne a s očami upretými na tabulu sleduje pribúdajúce čísla. Profesorka Pawlaková, Angelina mama, zrovna vysvetľuje niečo ohľadne polynómov. Vytiahnem zošit a začnem doňho opisovať všetko načo mi príde pohľad. Nemôžem sa však prestať obzerať na Angel. Má pred sebou papier, no zapíše len dva riadky a ďalej už len pozerá na tabulu.

„Ty si to nepíšeš?" spýtam sa pošepky.

Angel sa na mňa pobavene pozrie. „Matiku si nepotrebujem zapisovať. Väčšinu vecí si pamätám. Píšem len ak musím počítať." Jasné, fotogenická pamäť. Na to si budem musieť zvyknúť.

Zrazu sa dvere na triede otvoria a v nich sa zjaví vysoký chalan. Tmavé vlasy má strapaté a cez čelo mu padajú až k očiam. V ruke drží zdrap papiera a ceruzka mu trčí z pravého vrecka na gatiach. Do triedy vbehne s výrazom, akoby sa chystal skrotiť medveďa. Aj keď ide z profesorky Pawlakovej strach, jediný útok, ktorý by som od nej očakávala je jej prenikavý pohľad. So založenými rukami si vzdychne a pohľad uprie na oneskoreného chalana. Ten sa rýchlo vyrovná a uhladí si svoje pyžamové tričko. Jediné normálne oblečenie, ktoré si zrejme stihol obliecť sú rifle. Keď za sebou zatvára dvere, všimnem si, že ma bosé nohy.