Garde

Kapitola 42

„Myslím, že si sa fakt zlepšila," povie Gabriel nakláňajúc sa nad šachovým stolom.

„Prosím?" zdvihnem hlavu.

„Kedysi, keď si bola takto nervózna si nedokázala udržať hru. Teraz, hoci vieš hrať aj lepšie, totálne neprehrávaš," povie Gabriel a posunie vežou. „Prehrávaš len trochu. Šach."

Pozriem späť na hraciu plochu. „Prepáč," usmejem sa. „Ako vieš, že som nervózna? Ani ja som si to neuvedomila kým si to nepovedal."

„Žuješ si spodnú peru. Keď maľuješ a si sústredená žuješ si hornú peru. Keď si v strese žuješ si spodnú."

„To naozaj?" zvraštím obočie.

„Ty si si to neuvedomila?" zasmeje sa Gabriel.

„No viem, že si čas od času hryziem peru, no nikdy som si to takto nespojila."

„No jasné, čas od času," uškrnie sa Gabriel. „No tak čo to je teraz? Kvôli známkam? Ak potrebuješ pomôcť, stačí povedať."

„Nie, vlastne nie," začervenám sa. Gabrielova otázka mi pripomenie, že mám väčšie problémy. Gabriel len kývne hlavou a čaká na odpoveď.

„Je to skutočne blbosť," vzdychnem si. „Ide o Alejandra."

„Čo spravil teraz?"

„Skorej čo nespravil. Nepozval ma na ples."

„Hmmm... čakal som niečo horšie."

„Ja len neviem čo teraz robiť. Znamená to že tam nechce ísť alebo predpokladá, že tam ideme automaticky spolu? Možno tam chce ísť s kamarátmi."

„Ja si nem-" začne Gabriel keď ho preruší tiché odkašlanie.

„Prepáčte, že vás odpočúvam," začne dievča pri vedľajšom stole a obidvaja sa na ňu pozrieme, „no ty chodíš s Alejandrom, však?"

„Áno," trochu zaskočene odpoviem.

„Nie ste spolu už pár mesiacov? Lebo ak máš taký dlhý vzťah, je predsa samozrejmé, že idete na takéto udalosti spolu," povie a hodí rukou tak prudko až jej všetky náramky na zápästí zahrkotajú. A že ich tam má dosť.

„Pár mesiacov?" vloží sa do toho jej šachový súper. „Wiktoria, to predsa vôbec nie je dlhý vzťah."

„A čo máš tridsaťdva? Samozrejme, že to je dlhý vzťah na naše pomery," pretočí očami Wiktoria.

„No ale čo ak tam vlastne nechce ísť?" ozve sa Gabriel.

„Alejandro? Prosím ťa, veď od nevynechal jedinú školskú akciu od kedy tu je," povie ďalší z chalanov, ktorý očividne tiež počul celú konverzáciu.

„Ja si myslím, že by ju mal pozvať, keď tam s ňou chce ísť. Je to slušné a každý vie na čom je. Čo ak by nemala Elizabeth čas? Ako by mu to povedala keď sa jej vôbec nespýtal?" povie Nik.

„Tu ale nezáleží čo by mal spraviť alebo čo je lepšie. On sa jednoducho nespýtal. Ak tam ale pôjde, ale pôjde bez nej, veď to je skoro akoby ju podviedol. Ak s niekým chodíš a ideš na niečo ako ples musíš toho človeka zobrať so sebou," protestuje Wiktoria a štrngotanie jej náramkov znova zaplní miestnosť. Mám pocit, že teraz už okolo nás stoja úplne všetci.

„Je ale jedno čo si ktorý z nás myslí," konečne sa ozvem. „Alejandro je len jeden človek a nikto z nás nevie, ako to myslel." Všetci mrmlajúc prikývnu a ako si každý uvedomí, že Alejandrovi do hlavy nevidí, nikto sa už nemá chuť ozvať.

######

Sedím na zemi vo svojej izbe a čakám na hoci aj maličkú iskričku inšpirácie. Dúfala som, že sa mi podarí nakresliť aspoň niečo na domácu z Umenia, no miesto toho som radšej začala vypracovávať zadania k Figurálnemu kresleniu. Prvú pol hodinu to ušlo, no už ma začína bolieť chrbát a hoci mi ruky stále pracujú, mozog mi už dávno vyplo. Posledných pätnásť minút sa pozerám na stenu až dokiaľ sa znova neozve Adriel. Zdvihne hlavu od školského atlasu s už ošúchanými stránkami a spýta sa: „Najväčšie fínske jazero?"

„Čo?" spýtam sa vytrhnutá zo svojich bezmyšlienkovitých mrákot.

„Najväčšie fínske jazero," zopakuje Adriel.

„Hmmm..." Pomaly prejdem pohľadom po všetkých papieroch predo mnou a snažím sa spomenúť si na jeden z mnoha názvov, ktoré mi nič nehovoria. „Bolo to niečo divné," zamrmlem, naštvaná sama na seba.

„To vravíš o všetkých severských krajinách," povie Angel bez toho aby zdvihla hlavu od svojich učebníc.

„Och, ja viem," vzdychnem. „Bolo to niečo na S, však? Sama alebo niečo podobné."

„Saimaa," doplní Angel aj bez toho aby videla atlas. „A v skutočnosti môže byť Saimaa samostatné jazero alebo sústava jazier."

„Dobre, už si to zapamätám. Saimaa, Saimaa, Saimaa,..." Moju mantru preruší zaklopanie. Všetci sa otočíme k dverám, do ktorých vojde Gabriel.

„Ahojte," povie po slovensky a Adriel sa začne hneď chichotať.

„Ahoy," napodobní Gabriela s pirátskym prízvukom.

Gabriel pretočí očami a pozrie sa na mňa. „El? Môžeš na chvíľu?" Zdvihnem sa zo zeme a zatrasiem stuhnutými nohami. Naťahujúc sa vyjdem na chodbu za Gabrielom.

„Áno?" spýtam sa so zívnutím.

Gabriel zavrie dvere a spýtavo sa na mňa pozrie, „Ty si chcela, aby som ťa vyslobodil." Zamračím sa a chcem Gabrielovi povedať, že on predsa zavolal mňa, keď si spomeniem.

„Tú správu som ti posielala pred hodinou."

„Fakt?" spýta sa Gabriel a z vrecka vytiahne mobil. „Prišla mi až teraz." Otrčí telefón na mňa, kde na mňa pozerá vlastná správa.

„Super, úžasný internet," zamrmlem.

„No dobre, tak aj keď neskoro, už si slobodná," povie Gabriel a mobil strčí späť do nohavíc a namiesto neho vytiahne cigaretu a strčí si ju rovno do úst. Otočí sa na odchod a vyberie sa ďalej po chodbe.