Garde

Kapitola 57

„Teraz ide tá horšia časť," podotkne Gabriel.

„Možno by sme si to nemali pokaziť a skončiť len pri tých dobrých."

„Nie, počkaj chvíľu, ja myslím, že mám loophole."

„Určite?"

„Veď mi trochu ver," štuchne do mňa Gabriel, v tme však nevidí a tak miesto môjho ramena štuchne do mojej hlavy. Rozosmejem sa a prikývnem, „Dobre, tak choď."

„Toto sa stalo ešte o niečo skôr ako som si na hlavu nechal padnúť vajíčka. Išli sme vtedy s mamou niekam do obchodu, brala nás vtedy tuším všetkých malých súrodencov. Mohli sme byť asi štyria. Možno piati, už si nie som istý. Boli sme v nejakom supermarkete a vždy tam mávali také malé oddelenie s hračkami. Mama nás nikdy nenechala behať, museli sme chodiť za ňou ako také malé káčatká. Keď sme však boli pri hračkách nechala nás chvíľu tam, zakiaľ obehla regále, čo boli najbližšie. Musela sa po nás potom vrátiť, ale ja som sa hral s hračkami a úplne som ju odignoroval. Ani si nepamätám, kedy odišli ostatní. Musela sa ponáhľať a asi si nevšimla, že som nebol s nimi."

„Mama ťa zabudla v obchode?" rozchichocem sa, keď si uvedomím, kam Gabrielov príbeh mieri.

„Hej, je to ako zo zlého filmu. Nemám tušenia koľko času prešlo medzi tým, čo odišli a momentom, kedy som si konečne všimol, že som sám, ale keď som sa snažil nájsť mamu, už v obchode nebola."

„A to si ťa nikto nevšimol? Predavači alebo ostatní ľudia?"

„Vidieť ma určite videli, ale asi si všetci mysleli, že mám rodičov blízko, a len ma nechali hrať sa," odpovie Gabriel. „Najvtipnejšie však bolo, že som nebol veľmi vystrašený. Potom ako som hľadal hodnú chvíľu mamu, povedal som si, že už asi odišla a tak som si vybral jednu z predavačiek a spýtal sa či jej môže zavolať. Aj keď to znie zle, že ma zabudli v obchode, bolo to vlastne docela fajn. Zobrali ma do ich šatne a hrali sme tam naháňačku. Myslím, že väčšina z nich bola asi v našom veku, mali to asi len ako brigádu. Keď mama prišla, príšerne sa ospravedlňovala. Aj mne aj predavačke. Bolo to vlastne docela milé. Rovno mi tam kúpila novú hračku a čokoládu. Vidíš, nie všetky zlé spomienky sú zlé."

„Neviem, či by som potom povedala, že je to zlá spomienka."

„Prosím ťa!" povie Gabriel a pokúsi sa do mňa znova štuchnúť, ale jeho ruka len presviští pri mojej hlave. Rozosmejem sa, ako skoro spadne a ucítim ako sa zastaví tesne predo mnou.

„Tak teraz ty," povie Gabriel, keď sa znova posadí.

„Dobre," prikývnem a na moment sa zamyslím. Už sa chystám vzdať, keď si na niečo konečne spomeniem. „Pred pár rokmi, som bola s kamarátmi vonku," začnem. „Odviezli sme sa na koniec mesta, kde začína taký malý les. Je to les, ale chodí tam veľa ľudí a blízko sú polia a ohrady so zvieratami, takže to nie je veľká divočina. Prechádzali sme sa lesom a robili si jeden z druhého srandu. Akože v čom je kto zlý. Napríklad tá moja kamarátka, si nevie zaviazať topánky. Ani by si to normálne nezistil, lebo stále máva tenisky s gumičkou, ale nevie spraviť mašličku. Nebolo to také kruté vysmievanie, všetci vyzerali, že sa bavia aj keď sme si ho doberali."

„Tvoje príbehy majú veľmi mätúci začiatok," podotkne Gabriel.

„Veď len chvíľu počkaj, ja sa k tomu dostanem," napomeniem ho.

„Tak z čoho si robili srandu z teba?"

„O tom je práve ten príbeh! Keď sa dostali ku mne, jedna z kamarátok povedala, že som príšerná slušňáčka. Že vraj nikdy nerobím nič, čo by som nemala. Aj som chcela protestovať, ale bola to pravda. A asi stále je. Chvíľu sa len smiali, no potom sme zrazu narazili na jednu z ohrád a niekoho napadlo, že sa so mnou staví, že nepreskočím ohradu a neprebehnem celý výbeh tam a späť. Nebol veľmi dlhý, skôr široký a zvieratá som nikde nevidela a tak som si povedala, že ich presvedčím, že nemajú pravdu. Hodila som tašku do trávy a preskočila plot. Rozbehla som sa na druhú stranu, už som sa skoro blížila k druhému plotu, keď som za sebou počula krik. Otočila som sa a všetci ukazovali jedným smerom a niečo vykrikovali, no vôbec som im na tú diaľku nerozumela. Keď som sa ale pozrela kam ukazujú, bolo tam veľké stádo jeleňov. Chápeš? Mohli to byť kravy, kozy alebo čokoľvek nemotorné, ale boli to jelene. A vôbec si nepostávali na mieste, ale utekali ku mne. Asi mi nechceli ublížiť, skôr čakali nejaké jedlo, ale vystrašilo ma to. Bola som len pár krokov od konca a nechcela som vyzerať ako zbabelec, keď už ma mali všetci za slušňáčku. A tak som sa otočila a dobehla to. Narazila som o plot a rozbehla sa späť. Mohla som preskočiť plot na tej strane, ale mňa to vtedy vôbec nenapadlo. A tak som bežala späť, s jeleňmi za pätami. Ani mi neuveríš, ak ti poviem aká tesnotka to bola. Ani som nemala čas, nejak pekne preliezť plot, preskočila som ho najrýchlejšie ako som vedela, ale rukou som zachytila jeden z drevených stĺpov. Všimla som si to až trocha neskôr. Asi tam bol klinec. Najprv sa všetci smiali a tlieskali mi, no potom sa mi zdalo, že mám nejaké vlhké tričko a keď som zdvihla ruku, mala som úplne zakrvavený rukáv. Dokonca mi volali sanitku. Nebolo to také zlé, ale na jednom kúsku mi to dokonca zašívali. Neprezradili sme odkiaľ to mám. Bála som sa, že mi niekto vynadá, že robím blbosti."

„Takže toto je najhoršia vec, čo si kedy spravila?" spýta sa Gabriel, doberajúc si ma.

„Hej! Bola to fakt dosť veľká rana. Pozeraj!" poviem a zdvihnem ruku, aby som mu ukázal jazvu na vnútornej časti mojej ruky.

„Jasné, vidím, to muselo bolieť," povie Gabriel.

„Ale áno, bol-" zastavím sa, lebo si uvedomím, že Gabriel si len robí srandu, lebo ju nevidí. „Jasné," dopoviem a siahnem niekam jeho smerom, nájdem jeho ruku a pritiahnem ju k sebe. Nechám ho chytiť moju jazvu. Cítim Gabrielove prsty ako jemne prechádzajú po mojej koži a trocha oľutujem, že som ho k tomu naviedla, lebo cítim drobné iskričky vystreľujúce do celého môjho tela. Pevne sa zapriem do zeme.

Cítim ako stiahne ruku a uvedomím si, že sme sa k sebe o niečo priblížili. Nevidím ho, je to zvláštne. Mám úplne presnú predstavu o tom, kde je. Na moment ma to zmätie. Potom začnem vnímať, všetky tie miniatúrne detaily, vďaka ktorým to viem. Počujem jeho tiché nádychy, cítim ako sa nám pri sedení dotýkajú nohy. A zrazu si uvedomím, že cítim aj jeho dych. Nie som si istá, či som ho cítila aj pred tým alebo sa ku mne priblížil. Alebo som sa priblížila ja? Viem, že je to Gabriel. No pritom je to iný Gabriel. Akoby som doteraz žila v boxe. Nemohla som prekročiť určené hranice, ktoré sme obaja poznali. Alebo bol pre mňa Gabriel v boxe. V kruhu, ktorý som si nemohla dovoliť prekročiť. Ale v tejto tme je veľmi ťažké vidieť hranice. Veci, ktoré som doteraz videla sú úplne neviditeľné. Možno tam tie hranice stále sú, ale ja ich nevidím. A možno už vôbec neexistujú...

Gabrielov dych je znova o niečo zreteľnejší. Netuším, ktorý z nás sa priblížil, no som si istá, že sme bližšie. A zrazu je medzi nami ešte o kúsok menej priestoru. Jeho teplý dych mi ovanie pery. Mám zavreté oči. Nie je to rozdiel, viem, že bez nich nič nevidím, prečo ich mám teda zavreté? Ucítim jeho ďalší nádych. A výdych. Teplý sladký vzduch mi vojde až pomedzi pery. Akoby sa o ne jemne obtrel. Pocítim jemný skoro nepatrí dotyk našich pier. A potom sa ku mne? Ja k nemu? K sebe? Pritisneme oveľa istejšie. Cítim Gabrielovu ruku na mojom líci a vo vlasoch. Akoby moja tvár až príliš sedela do jeho dlane. Rukami sa opriem o jeho nohy, aby som nespadla. A keďže medzi nami nezostane dosť miesta na vzduch, o pár sekúnd sa naše pery od seba odtrhnú a ja silno vtiahnem vzduch. Počujem Gabrielove ťažké nádychy a potom ucítim ako stiahne svoju ruku z mojej tváre. A keď zoberiem aj svoje ruky z jeho nôh, začnem jasnejšie cítiť hranice medzi nami. A moje nohy stojace priamo za nimi.