Garde

Kapitola 43

„No dobre, tak aj keď neskoro, už si slobodná," povie Gabriel a mobil strčí späť do nohavíc a namiesto neho vytiahne cigaretu a strčí si ju rovno do úst. Otočí sa na odchod a vyberie sa ďalej po chodbe.

Rozbehnem sa za ním a zrovnám nám krok. Gabriel sa na mňa pozrie so zdvihnutým obočím, „Chceš ísť so mnou?"

„Prečo nie?" myknem plecami. Spoločne vojdeme do posledných dverí na chodbe a prejdeme radmi schodov až kým sa nedostaneme k posledným kovovým dverám. Dvere sú zamknuté visiacim zámkom. Gabriel sa postaví k zábradliu a odskrutkuje vrch z poslednej kovovej tyče. Siahne do vnútra a vytiahne odtiaľ malý kľúčik.

„To je geniálna skrýša," poznamenám.

„Nikto nevie, kto to vymyslel. Je to tu už tak dlho, že človek, ktorý ten kľúč schoval už určite nie je na škole," vysvetľuje Gabriel zakiaľ odomkne zámok a pustí nás von. Keď vkročím na štrkovú strechu strasie ma chlad.

Gabriel sa postaví do závetria k stene vedľa dverí a zapáli si cigaretu. Ja prejdem až k okraju strechy, kde je na mieste zábradlia len malý vyvýšený múr, ktorý mi siaha len tesne pod pás. Rukami sa pevne chytím jeho kraja a mierne sa nahnem dopredu. Vidím až rovno na školský park štyri poschodia podo mnou.

Opäť sa postavím a prejdem až ku Gabrielovi.

„Máš rada výšky?" spýta sa a odklepne popol z cigarety do veľkého pohára pripraveného na zemi. Hneď ako si ho všimnem sa k nemu zohnem a zdvihnem ho do rúk.

„To je fascinujúce. Koľko cigariet tam už je?" S otázkou otočím pohár na Gabriela.

„Netuším," odpovie Gabriel a znova ťukne cigaretou o okraj nádoby v mojich rukách. „Prečo? Čo je také zvláštne na nádobe plnej odpadu?"

„Neviem," myknem plecami. „Páči sa mi ako to vyzerá. Vieš ako dlho by mi to trvalo nakresliť..?"

„Máš zvláštny vkus," poznamená Gabriel obzerajúc si nádobu plnú cigaretových ohorkov.

„Ďakujem," zasmejem sa, no keď si všimnem úzkostlivý pohľad, ktorým Gabriel pozerá na pixlu, oľutujem svoje nadšenie. Gabriel sa odovzdane oprie späť o stenu a znova si potiahne z cigarety.

„Rozmýšľala si niekedy prečo sme to zrovna my?" ozve sa zrazu Gabriel. „Neviem ako ty, no môj život je úplne parádny. Nemám tušenia prečo sa ma vlastná myseľ snaží zabiť."

Gabriel si čupne ku mne na zem a spoločne sa oprieme o stenu. Bez slov sa pozriem dolu a zoberiem do rúk pár vlhkých kamienkov, ktorých je plná strecha pod našimi nohami. Pár sekúnd váham, no nakoniec sa aj tak priznám: „Ja to viem."

„Prosím?" otočí sa na mňa Gabriel, ktorý už aj zabudol na svoju otázku.

„Ja viem prečo som to ja. Prečo sa dokážem zrútiť aj pre jeden hlúpy most. Nie som na to hrdá a určite sú ľudia, ktorí by to všetko zvládli lepšie, no aj tak... asi to viem."

Gabriel na mňa chvíľu len mlčky hladí. Pohľad mu však neopätujem.

„Prepáč, ja... nechcel som..." mrmle Gabriel dokiaľ ho nepreruším.

„Nie, to je v poriadku. Som vlastne rada, že si to povedal," usmejem sa a pustím kamienky, ktoré som zvierala v rukách opäť na zem.

„Prepáč ak teraz poviem niečo, čo by som nemal... Nie som veľmi dobrý s takýmito vecami. No prečo? Stalo sa ti niečo?" spýta sa Gabriel a jasne na ňom vidím, že je nervózny. Pomaly sa zošuchnem ešte nižšie a sadnem si na kamienky. „Ak nechceš nič hovoriť nemusíš."

„Často mám strach z vecí, ktoré sú veľmi nepravdepodobné. Niekedy nemôžem v noci spať len preto, že ma napadne či sú mama so sestrou a ujo v poriadku. A vždy si hovorím, že je to hlúposť. Že sú určite doma a spia. No akonáhle už na to myslím, nedokážem to pustiť. Snažím sa od toho odísť, rozmýšľať nad niečím iným, no vždy mi to vydrží tak pár minút a potom je to späť. Kedysi som takáto však nebola. Bola som úplne obyčajné dieťa, dokiaľ môj otec neodišiel do práce, ráno štvrtého februára pred... už to bude osem rokov. Bol to úplne normálny deň." S úplne normálnym rizikom úrazu. Donútim sa pokračovať. Mám pocit akoby som samú seba sotila do priepasti. „O pár hodín prišli policajti. Nejaký chlapec, iba o pár rokov mladší spadol do rieky len asi kilometer od nášho domu. Môj otec ho musel vidieť a pokúsil sa ho zachrániť. Voda bola ale príliš prudká a príliš studená a nezvládli to. Ani jeden z nich. Utopili sa," poslednú vetu takmer zašepkám. Cítim ako mi po lícach tečú slzy. Hoci je to len pár viet, o tom ako môj otec zomrel som hovorila len asi trikrát v živote. Nikdy som sa to nenaučila povedať bez plaču.

„To mi je ľúto," povie Gabriel a zosunie sa hneď vedľa mňa, tak že sa dotýkame ramenami. Rukávom si utriem tvár a prikývnem. Gabriel zdvihne ruku a dá mi ju okolo ramien. Nikto z nás už potom neprehovorí. Sedíme na studených kamienkoch na streche v úplnom tichu.