Garde

Kapitola 37

„Zastavujeme?" povie Adriel a prestane sa chichotať. Hlavu pritisne na okno, akoby nebola pumpa dobre viditeľná aj z predného okna.

„Vymeníme sa s Angel. Toto je posledná zastávka, choďte radšej na záchod," povie Gabriel, ktorého už naše rehotanie zrejme prestalo baviť a rýchlo vystúpi. S Adrielom na seba pozrieme a znova vybuchneme do smiechu. Spoločne vystúpime a Adriel znova začne svoj rituálny tanec. Po toľkom sedení v aute je mi to ešte vtipnejšie. Adriel príde až ku mne, no skôr ako ma donúti strápňovať sa na preplnenom parkovisku, ujdem mu za Angel.

Keď vyjdem z toaliet, pri aute ešte nikto nie je. Opriem sa preto o kapotu a užívam si slnko. Hoci nie je teplo, v bezvetrí je cítiť ako slabé ranné lúče svetla ohrievajú všetko naokolo. Na mobile skontrolujem čas a zrazu ma niečo napadne. Vôbec som nepovedala Alejandrovi, že odchádzam. Zdvihnem sa od kapoty a poobzerám sa, no stále nikoho nevidím. Je skoro ráno, no Alejandro chodieva v sobotu často behať. Možno je už hore. Nájdem jeho číslo a vytočím. Ak je niekde vonku, mám malú šancu zastihnúť moment, kedy bude mať signál. Pochodujúc okolo auta za mnou skacká Pes.

„Áno?" ozve sa Alejandro a ja zastanem. Pes do mňa zozadu narazí až sa mi skoro podlomia kolená.

„Ahoj," vydýchnem.

„Ahoj," odpoviem, no aj cez mobil rozoznám, že je jeho hlas chladný. Oveľa viac ako dnešné ráno.

„Som na ceste domov, Gabriel a dvojičky ma zobrali na pohreb. Vrátime sa asi za dva dni," vysypem zo seba.

„Prečo si mi to nepovedala? Mohol som ísť s tebou," povie Alejandro. Opäť sa opriem o auto a pozriem na nebo, ktoré je dnes úplne bezoblačné. Má pravdu, mohla som tušiť, že by chcel ísť so mnou. Bola by to však pohroma. Gabriel a Alejandro v jednom aute, to by bolo úplne príšerné.

„Prepáč, stalo sa to strašne rýchlo, naplánovali to bezo mňa. Kam ideme som sa dozvedela až v aute."

„Aj tak si mi to mohla prísť povedať alebo zavolať. To ti nestojím ani za to, aby si mi povedala kam ideš?" Alejandrov hlas je ostrejší každým ďalším slovom. Mám pocit akoby som sa scvrkávala. Ako som naňho mohla zabudnúť? Mohla som mu skúsiť poslať správu. Nie sme však preč až tak dlho. Chcem spustiť ďalšiu salvu ospravedlnení, keď sa znova ozve Alejandro a mňa vina veľmi rýchlo prejde.

„Nabudúce mi povedz kam ideš!" Je naštvaný. Ale teraz som aj ja.

„Je mi ľúto, že som ti to nepovedala, no nie je to žiadna moja povinnosť!"

„Ja nehovorím, že je to povinnosť, ale slušnosť to určite je. Chodíme spolu, mohla by si sa tak začať správať!"

„A to znamená čo? Že ti poviem každý môj pohyb?! Rovnako si mi mohol zavolať aj ty!" Pes sedí rovno predo mnou a tmavými očami na mňa bez pohnutia hľadí. Otočím sa, aby som sa vyhla jeho pohľadu a vtom si všimnem Gabriela s dvojičkami.

„Keby to bolo len to," zavrčí z mobilu. Sú dosť ďaleko, no chvíľami som aj kričala. Možno ma počuli, stoja len pár aut vedľa. Určite ma počuli a chcú počkať kým sa dohádam. Vtom si uvedomím, že mám aj iný problém.

„Čo tým myslíš?" spýtam sa a zabudnem, že som naštvaná.

„Ale nič," povie Alejandro. „Uži si výlet," dokončí takým tónom, že mi znova v žilách zahorí krv. Chcem mu odseknúť, že idem na pohreb, no potom si znova všimnem ostatných a rozmyslím si to.

„Fajn," zamrmlem a zložím. Znova pozriem smerom k ostatným, no nevyberiem sa za nimi. Radšej nastúpim. Gabriel mi musel odomknúť auto, keď ma videl. Pes sa vyštverá na moje nohy a ja si ho pritisnem k sebe aj keď zaberá väčšinu voľného miesta predo mnou. Svoje pazúre mi zarýva do predlaktia, no je mi to jedno.

######

Gabriel zaparkuje auto. „Takže tu bývate?" spýta sa Angel, pozerajúc cez predné okno.

„Tu býva dedko, ja som sa tu nikdy veľmi necítila ako doma," poviem a otvorím dvere ako prvá. Slnko je už na ceste späť a zachádza za dom pred nami. Dedkov dom je na okraji Londýna v jednej zo štvrtí, kde sú aj domy aj záhrady veľké, hoci v nich býva len pár ľudí. Aby sme sa dostali na ulicu, museli sme prejsť cez rampu stráženú vrátnikom. Domy tu nemajú ploty, zo širokej ulice sa ide rovno na príjazdovú cestu, ktorá vedie až k domu. Stojíme na malom štrkovom parkovisko a okolo nás sú okrasne zostrihané stromy a kvetinové záhony. Hneď ako sme zabočili do štvrte som spoznala ten známy pocit samoty. Obrovské domy, ktoré mali v sebe sotva troch ľudí. Väčšina ľudí, čo tu žila nemala deti alebo boli už dospelé. So sestrou sme sa rýchlo naučili neutekať a nekričať. S nikým sme sa tu skutočne nebavili. V okolí bol len jeden chalan v našom veku, ktorého však ani jedna z nás nemala rada.

„Páni, toto je vo veľkosti polovice nášho intráku," povie Adriel a kamienky pod jeho nohami zaškrípu, keď vystúpi.

„To sa ti len zdá," zamrmlem. „Starý otec má len rád ozdobné blbosti. Preto dom vyzerá tak masívne, aj keď je tam len pár izieb." Strasie ma, keď si uvedomím, že poslednýkrát som videla dedka vo dverách. Myslela som, že keď sa vrátim, bude na rovnakom mieste. Bude tam stáť s bielymi vlasmi vyčesanými dozadu a vo svojom každodennom obleku. Teraz sú však dvere zavreté a ja mám pocit, že by tak už mali zostať. Naveky.

„Chcete ísť dnu?" spýtam sa. Všetci si vymenia pohľady a nakoniec sa ozve Gabriel: „Ak nechceš nemusíme."

„To je v pohode. Aj tak by sme sa asi mali všetci prezliecť," poviem a vykročím k domu. Angel s Adrielom vytiahnu veci z kufra a ja zatiaľ otvorím dvere. Postavím sa do haly a vyzujem si tenisky. Sestrine topánky ležia ako vždy jedna cez druhú hneď pri vchode. Pohľad sa mi však zastaví pri dedkových mokasínach. Ležia úhľadne položené na koberčeku, akoby sa nič nestalo.

„Je niekto doma?" spýta sa Gabriel, stojaci hneď za mnou.

„Nemyslím si, nebolo tu žiadne auto." Keď prídu aj dvojičky, vyvediem ich všetkých hore. V kruhovej hale sa vyberiem hneď k prvým dverám pri schodoch.

Vojdem do izby, ktorá je menšia ako si všetci vždy myslia. Vždy sme mali so sestrou dosť priestoru, nikdy sme sa nesťažovali, ale s akéhosi dôvodu si všetci predstavovali, že máme izbu vo veľkosti basketbalového ihriska.

„Ja s Angel sa prezlečieme tu a vy môžete ísť do kúpeľne," poviem chalanom a ukážem im dvere. Prikývnu a aj s vecami odídu. Zavriem za nimi dvere a otvorím svoju skriňu. Trochu sa pousmejem, keď si všimnem svoje rozhádzané veci. Annabeth si určite požičiavala oblečenie. Doma sme sa pre to vždy pohádali, no teraz je to len jedna z mála vecí, čo mi pripomínajú domov. Cítim ako sa mi do očí natlačia slzy. Potichu sa nadýchnem, no Angel si všimne moje chvejúce sa ramená. Nespýta sa, či som v pohode, za čo jej v duchu poďakujem. Chytí ma za rameno a jemne mi ho stisne. Dlaňou si utriem tvár a opäť sa pokúsim zatlačiť svoje pocity o niečo hlbšie.

Trvá len pár minút, kým sa všetci prezlečieme a chalani zaklopú na dvere. Pomôžem Angel zapnúť si šaty a otvorím im.

„Vyzeráte nádherne," povie Adriel a podá mi ruku. Chytím sa jej a on ma jemne vyvedie von, akoby sa bál, že sa rozpadnem. Spoločne vyjdeme a Adriel ma pustí, až keď nastupujeme do auta.