Garde

Kapitola 51

S topánkami v rukách vybehnem internátovými schodmi. Hneď ako sa dostanem na chodbu, zazriem na jej druhom konci Gabriela. Skôr ako naňho stihnem zakričať sa za ním zavrú dvere vedúce na strechu. Rýchlo prídem k našej izbe, otvorím dvere, hodím svoje lodičky naprostred koberca a obujem si tenisky. Keď sa postavím, od šťastia až poskočím. Lodičky možno vyzerajú dobre, no vždy len tak hodinu, potom začnem rozmýšľať ako som si niečo také mohla dobrovoľne obuť.

Zabuchnem za sebou dvere a miesto k telocvični sa vyberiem na strechu. Ešte na schodoch stretnem bozkávajúci sa pár pritlačený o zábradlie. Opatrne ich obídem a vyjdem cez dokorán otvorené dvere na strechu. Zrejme v túto noc žiadne zákony neplatia, lebo na streche je aspoň ďalších desať ľudí. A som si istá že jeden z nich je učiteľ, ktorý tu, zaujatý nejakou veľmi vtipnou debatou fajčí s dvoma ďalšími dievčatami.

Prejdem za roh toho divného kvádra, v ktorom sú zasadené strešné dvere, no Gabriela nájdem až úplne vzadu. Sedí opretý o stenu, so zranenou nohou vystretou pred seba. V rukách drží cigaretu.

„Chcel si sa mi tajne vytratiť?" poviem s úškrnom opretá o stenu. Gabriel ku mne s trhnutím vzhliadne a rozkašle sa. Rýchlo sa otočí preč a rukou si utrie tvár, no už je neskoro. Ako mesačný svit odráža jeho slzy, mne sa môj úškrn vytratí z tváre. Srdce mi padne do tenisiek. Prejdem tesne pred Gabriela a zohnem sa až k nemu.

„Čo sa stalo?" spýtam sa, hľadiac mu do tváre vlhkej od sĺz.

Gabriel ku mne zdvihne tvár. „Nič," usmeje sa, no jeho oči sú ešte stále červené.

Zahasí cigaretu o zem a zovrie ju v pästi.

„Čo robíš?" spýtam sa a rýchlo mu siahnem po ruke. „Veď je to určite ešte horúce." Gabriel ma nechá odtiahnuť mu prsty a zobrať mu z ruky ohorok. Keď však v rukách držím jeho teplú dlaň, všimnem si, že má naprostred dlane jazvu od popáleniny. Starú jazvu. Presne na mieste kde by ho popálila cigareta, ktorú teraz držím v rukách ja. Nikdy som si to nevšimla. Nikdy som sa mu nepozrela priamo na dlaň. Bez slova sa zdvihnem a odhodím zahasenú cigaretu do pohára za rohom. Keď sa vrátim, Gabriel na mňa nepozrie. Opäť si pred neho kľaknem, sediac kolenami na kamienkoch.

„Stalo sa niečo?" znova sa spýtam. Gabriel však len opäť pokrúti hlavou. Cítim ako sa mi v hrdle vytvorí hrča a bojím sa, že už tiež nebudem schopná nič povedať.

„Ľudia neplačú len tak pre nič za nič," poviem a dá mi veľa námahy povedať to bez toho, aby sa mi triasol hlas.

„Naozaj?" uškrnie sa Gabriel a z hrdla sa mu vyderie taký ľadový smiech, že sa od neho skoro odtiahnem. „A koľko ľudí odmieta vojsť na mosty?"

„Prepáč," zamrmlem a cítim ako sa mi do očí tlačia slzy. Má pravdu. Prečo len musím byť taká hlúpa?

„Prepáč, nechcel som," povie Gabriel a z hrdla sa mu vyderie vzlyk, ktorý ma roztrhne na polovicu.

„Nie, to ja som nemala," poviem a ruky mu položím na kolená. Gabriel má tvár zaborenú v dlaniach. „Ty si sa ma nikdy nepýtal prečo som taká nervózna."

„Ja som na teba nechcel byť zlý," zamrmle Gabriel s rukami stále pred tvárou.

„Skúsime to znova," poviem a prisadnem si k nemu na zem, chrbtom sa opierajúc o stenu, ramenom pritlačená o jeho rameno.

„Stalo sa niečo?" spýtam sa.

„Nie," zamrmle Gabriel a vyjde z neho slabý smiech.

„Určite?"

„Určite," usmeje sa.

„Chápem," prikývnem. „Život je na hovno."

„Život je na hovno."

Spoločne sa pozeráme pred seba na šedú oblohu. Dnes nie sú žiadne hviezdy. Celé nebo je zahalené oblakmi. Vyzerá to, že bude zajtra snežiť.

„Niekedy je docela fajn," ozve sa Gabriel. „Napríklad, keď sedíš s kamarátkou na streche a máš pocit, že ťa konečne niekto pochopil," povie Gabriel a zahľadí sa mi do očí.

„Hej, to musí byť fajn," uškrniem sa a Gabriel sa rozosmeje. Znova sa pozrieme na oblohu a počúvame tlmené rozhovory, ktoré sa okolo točia akoby sa niesli s každým pohybom vetra.

„Zdvihni sa," povie Gabriel po chvíli.

„Čo?" spýtam sa, no Gabriel ma potlačí hore a tak sa postavím. „Ja sa nechystám odísť."

Gabriel ku mne so smiechom vzhliadne. „To by som ti predsa nikdy neprikazoval." Dá si dole sako a polovicu dá pod seba a nechá mi kúsok miesta.

„Budeš ho mať úplne špinavé," zaprotestujem.

„To nevadí. Aspoň neprechladneme."

Sadnem si k nemu späť a znova sa pozrieme na oblohu. Chcem niečo povedať, no zakaždým, keď otvorím ústa si to rozmyslím.

„Ak chceš ísť preč, môžeš. Už som v pohode. Nechcel som ti skaziť náladu," povie miesto mňa Gabriel.

„Neskazil. Mám rada strechy a nočné oblohy," odpoviem.

„Nemám rád večierky," ozve sa po chvíli Gabriel. „A chaty. A všetko ostatné, kde sa máš zabávať. Je to otrasnejšie ako keď sa zabávať nemusíš."

„Ja nemám rada meditáciu a pokojné večery. Lebo až vtedy si uvedomíš ako veľmi nepokojný vlastne si."

Gabriel sa ku mne otočí, no nič nepovie. Pozriem mu do očí, ktoré sú v tejto tme úplne čierne. Usmievame sa na seba až dokiaľ sa Gabriel potichu nerozosmeje a znova mu začnú po lícach stekať slzy.

Nemotorne mu strčím svoju dlaň do jeho. Gabriel si znova začne utierať tvár. Líca si utrie do rukáva a zasmrká. Druhou rukou mi stisne dlaň.

„Je tu strašná zima. Mali by sme ísť," povie a začne sa dvíhať.

„Si si istý?" poviem a hneď ako vstanem mu pomôžem na nohy.

„Možno vo mne ešte ostala nejaká zábava," prikývne a zoberie si zo zeme barle.