Garde

Kapitola 40 časť 2

„Takže ty jednoducho odídeš?" spýta sa Gabriel a vyzerá, že úplne ignoruje našu hru aj svoju cigaretu. Pozerá sa priamo na mňa a ja cítim ako sa mi do očí tisnú slzy.

„Ja od vás nechcem odísť. Prisahám," poviem, no v slove prisahám mi preskočí hlas.

„Heej, počkaj, ja ťa predsa neobviňujem, prepáč," povie Gabriel a zahasí cigaretu, aby sa mohol posunúť bližšie. Rukami si divoko utieram oči, aby som nezačala plakať. Mlčím lebo viem, že by som nedokázala nič povedať. Akonáhle by som otvorila ústa, všetko vo mne by sa pretrhlo.

Gabriel ma chytí za rameno a otočí k sebe. Nechcem, aby videl moju uplakanú tvár a tak ju skloním k zemi. Keď ma k sebe pritiahne, moja tvár zostane na jeho hrudi, tvárou zaborená do jeho trička. Necítiť z neho voňavku ako z Alejandra, necítiť z neho ani prací prášok či šampón, ako obyčajne, po celom dni v aute je cítiť len ako Gabriel. Keď ma pritisne k sebe, rukami ho objímem okolo pása. Snažím sa myslieť na to, že veľa ľudí má horšie problémy, no neviem sa zbaviť pocitu, že môj život sa momentálne celý otriasa v základoch.

„To bude v pohode," povie Gabriel do mojich vlasov, ktoré sú zrejme všetky v jeho tvári.

„Áno, ale ja by som chcela, aby to bolo v pohode tu. Aby to bolo dobré s vami," zamrmlem s tvárou pritlačenou na jeho hrudi a pomaly si začínam uvedomovať, že medzi ním a mnou je len tenká vrstva trička.

„Možno môže byť," povie Gabriel a ja konečne zdvihnem hlavu a pozriem naňho.

„Máš niekoľko tisíc zbytočne ležiacich doma v šuplíku?" spýtam sa.

„Nie, ale možno Alejandro by mohol mať," uškrnie sa Gabriel.

„ANI NÁHODOU!" zakričím. „Nebudem si pýtať od Alejandra žiadne-"

„To bol vtip," zasmeje sa Gabriel. „Na to som nemyslel. Idem mi o to, že moja rodina tiež nie je najbohatšia. Mám veľa súrodencov a naši by si v živote nemohli dovoliť túto školu, ak by mali všetko zaplatiť."

„Ako to, že si potom tu?" spýtam sa.

„Ťah?" uškrnie sa Gabriel a kývne smerom na mobil. Odblokujem ho a pokračujem krokom, ktorý vyzerá byť v tej rýchlosti najrozumnejší.

„Tak?" dobiedzam.

„Štipendiá," rozhodí Gabriel rukami.

„To je všetko?"

„Myslela si si, že vydieram riaditeľku alebo čo?"

„No nie," poviem. „Asi. Ja sa ale snažím o niektoré štipendiá, ale to predsa nehradí všetko."

„Je ťažké získať plné štipendium, no nie nemožné. Ako sú na tom tvoje známky?"

Uškrniem sa a pred tým ako odpoviem, ukážem na mobil. Gabriel pretočí očami a potiahne.

„No, docela dobre. Aký priemer potrebujem?" spýtam sa.

Gabriel trochu zvraští obočie. „Jedna."

„Čo?"

„Priemer tvojich známok musí byť jedna. Zo všetkých tvojich predmetov."

„Ja musím mať zo všetkého jednotku?" zafňukám.

Gabriel prikývne. „Je to možné?" spýta sa.

„To neviem. Nie je to nemožné. No neviem či som schopná zvládnuť niektoré predmety na jednotku. A to nie je všetko, však?" Pozriem na Gabriela, ktorý pokrúti so sklonenou hlavou.