Garde

Kapitola 65

Po rozchode s Alejandrom som mala s Gabrielom len jednu konverzáciu o... no... o našej situácii. Teda hovoriť o tom ako o konverzácii je pomerne nadhodnotené. Keď som sa vrátila od Alejandra, našla som všetkých v Adrielovej a Gabrielovej izbe. Hneď ako som vošla, všetkých osem očí bolo na mne. A z pohľadov, ktoré som si stihla všimnúť mi bolo jasné, že všetci vedia odkiaľ idem. A tak mi nezostalo nič iné, len sa postaviť doprostred a všetko zo seba dostať.

„Rozišla som sa s Alejandrom," oznámila som a aj keď som sa veľmi snažila to nespraviť, pohľadom som zavadila o Gabriela. A on mierne kývol hlavou a usmial sa takým tým ľútostivým pohľadom, keď nemáte čo povedať. A to bolo všetko. Naša konverzácia, ktorá sa skladala z jednej vety a jedného úsmevu. A na tomto sme prežili mesiac. Mesiac sa mi darilo vyhýbať sa Gabrielovi (a tak trochu aj Alejandrovi) a vôbec sa mi nepodarilo usporiadať si myšlienky. Na začiatku som si hovorila, že len potrebujem trocha času a potom sa so všetkým vysporiadam. Rozchody predsa nie sú jednoduché, zaslúžila som si chvíľu plaču a hnevu, nie? Problém bol, že čím viac času prešlo, tým neistejšia som si bola tým, koľko času by som mala potrebovať. A čo sa po tom čase vlastne chystám spraviť.

Hoci sa mi darilo pomerne dobre sa Gabrielovi vyhýbať, teraz sedím v autobuse a jeho hlavu mám priamo pred sebou. Sedím vedľa Eleny, no veľmi sa neviem sústrediť na nič, čo mi hovorí. Gabrielove kučery mi skackajú pred očami ako sa smeje so svojim spolusediacim.

„Dúfam, že tam bude občerstvenie, už teraz som hladná."

„Tiež ideš prvýkrát?" spýtam sa Eleny.

„Áno," odpovie. „Dúfam, že sa mi podarí vyhrať aspoň jednu hru."

Prikývnem. Presne v to dúfam aj ja. Gabriel ma, ako sľúbil, berie na šachový turnaj. Sedíme v minibuse, s pánom Koskinenom ako šoférom. Nie sú tu úplne všetci zo šachu, keďže ako povedal Gabriel, turnaj je len pre začiatočníkov. Je nás len šesť a to aj s Gabrielom.

Autobus konečne zastaví na parkovisku pred nejakou z verejných škôl. Vyjdem von ako jedna z posledných a nadýchnem sa čerstvého parkoviskového vzduchu.

„Počkám vás tu," povie pán Koskinen, čo je asi najdlhšia veta, ktorú som od neho dnes počula a zabuchne za nami dvere. Gabriel nás vovedie dnu a ako svoje kačičky si nás postaví do radu na registráciu. Prešľapujúc na mieste sa obzriem a s úľavou zistím, že Elena stojí rovno za mnou.

„Možno budeme hrať proti sebe, to by bolo super," usmeje sa a šťuchne do mňa ramenom.

„To neviem," zasmejem sa. „Komu by som potom držala palce?"

######

Postavím sa od stola a ešte pred tým ako sa otočím, donútim sa do úsmevu a podám svojmu súperovi ruku. S ďalšou prehrou sa otočím a smutne sa poberiem preč. Mám za sebou tri hry a dve ma ešte čakajú. Hoci som sa k víťazstvu priblížila, vždy spravím niečo hlúpe. Rýchlo kľučkujúc medzi stoly prejdem až na chodbu. Už aj tak tichý ruch telocvične sa ešte stlmí ako sa za mnou dvere zavrú. Rozmýšľala som, že zakiaľ mám čas, zájdem na toaletu, teraz si to však rozmyslím. Hneď na druhú stranu od záchodov sa chodba končí veľkými otvorenými dverami na dvor. Ak sú otvorené, musí to znamenať, že nikomu nebude vadiť ak si zájdem von. Zamierim k oslnivému svetlu dvora. Moje nadšenie však trvá len chvíľku. Vyjdem na čerstvý vzduch, zhlboka sa nadýchnem a ako si obzriem kam som sa dostala, všimnem si Gabriela. Opretý o stenu školy zrovna hasí polovicu svojej cigarety. Rozmýšľam či sa vytratím skôr ako si ma všimne, no ako sa zohne za ohorkom, pozrie rovno na mňa.

„Ahoj," usmeje sa.

„Ahoj."

„Ako to ide? Pozeral som na tvoju prvú hru. Išlo ti to dobre."

„Zatiaľ som všetko prehrala," zamrmlem.

Gabriel prikývne, „Nič si z toho nerob. Prvá súťaž je vždy najťažšia. Je iné, keď hráš len tak pre zábavu s kamarátmi alebo súťažíš."

„Hmm," zamrmlem na súhlas. „Asi by som sa mala vrátiť." Dostanem sa len do polovice otočky, keď sa za mnou ozve Gabriel.

„Nemusíš sa mi vyhýbať." Pozerám do chodby pred sebou. Do zužujúcich sa stien ponorených v šere. Mohla by som pokračovať ďalej, Gabriel už nič ďalšie nepovie. Aj tak sa otočím na dvor ponorený v slnku. Je pekne. Ale zima. Pes, ktorý sa usadil na slniečku, sa tiež zdvihne.

„Ja sa ti..." začnem, no radšej ani nedokončím. Gabriel sa znova oprie o stenu a so zdvihnutým obočím na mňa hľadí.

„Ja len..." Teraz na mňa pozrie aj Pes. Sediac na zemi vytočí hlavu až na mňa, čakajúc na koniec vety, ktorý však nepoznám ani ja.

Vzdychnem si. „Prepáč."

„Neospravedlňuj sa mi," namietne Gabriel. „Ja chápem, že je to divné, ale nechcem, aby to tak zostalo. Nechcem, aby si sa mi až do konca školy vyhýbala. Ak tým chceš povedať, že ma nemáš rada, povedz to teraz. Nie som malý chlapec, prežijem to."

„Nie," pokrútim hlavou. „To ti nechcem povedať." Gabrielovi ramená sa spustia o niečo nižšie a usmeje sa na mňa. A ja cítim akoby niekto povolil uzol, ktorý mi zvieral všetky vnútornosti. Zídem zo schodov na chodník, kde stojí Gabriel a opriem sa vedľa neho. Stena je prekvapivo studená. Pes si znova ľahne na betón a labky natiahne k slnku.

„Je to príšerne divné. Nemyslím, že chcem ísť zo vzťahu do vzťahu. Alebo do niečoho ako vzťah... nechcela som povedať, že predpokladám..." začnem bľabotať a tak ma Gabriel zastaví.

„Chápem," zasmeje sa. „Ja len nechcem, aby to takto pokračovalo. Potrebujem si ujasniť, čo by sa mohlo alebo nemohlo stať, aj keby to nebolo hneď teraz. Inak asi zošaliem." Musím sa usmiať, keď si všimnem ako sa obidvaja zdráhame povedať na rovinu, čo vlastne od toho druhého chceme.

„To ti ale práve neviem povedať," poviem a pozriem na Gabriela. Ten sa zhlboka nadýchne a prikývne.

„Aha," povie.

„Potrebujem chvíľu času," poviem, „aby som vedela, že ak sa niečo stane, nebudem mať pocit, že ja som ten zloduch v tomto príbehu."

Gabriel na mňa pozrie so zvrašteným obočím. „Zloduch?"

„Nepríde mi správne hneď začať... niečo. Aj kvôli Alejandrovi a Robin, ale aj kvôli nám. Nechcem celý čas rozmýšľať nad tým či ma porovnávaš s Robin, či neľutuješ, že si sa s ňou kvôli mne rozišiel."

„To nebola tvoja vina," krúti Gabriel hlavou, no potom sa zastaví. „Teda asi tak trochu možno áno. Ale nerozišiel som sa s ňou, aby som mohol mať niečo s tebou. Rozišiel som sa s ňou, lebo kvôli tebe som zistil, že k nej nikdy nebudem cítiť to, čo cítim k tebe." Snažím sa zakryť úsmev, ide to ale veľmi ťažko. Chcem sa hodiť Gabrielovi okolo krku a zabudnúť na všetko, čo som povedala, ale nemôžem. Nemôžem to pokaziť a ak to urýchlime, môže to dopadnúť zle. A ja si nedovolím pokaziť to.

„Ja viem. Aj tak by mi to veľmi nepomohlo. Sľubujem, že sa k tomu vrátime. Nech sa ktorýkoľvek z nás rozhodne akokoľvek, porozprávame sa o tom. Len potrebujem ešte trocha času."

„Dobre," prikývne Gabriel. „Nechcem ťa do ničoho nútiť. Koľko času potrebuješ, toľko času dostaneš. Iba mi sľúb, že sa mi už nebudeš vyhýbať. Boli sme kamaráti pred tým, môžeme byť aj teraz. Takže! Kamaráti?" Gabriel sa postaví od steny a podá mi ruku akoby sme išli uzatvárať dôležitú dohodu.

„Kamaráti," zasmejem sa a stisnem mu dlaň. On ma však strhne k sebe a objíme ma. Smejúc sa, sa snažím neudusiť v jeho tričku. Trochu sa odtiahnem, no nestačí to, aby som na tvári nepocítila jeho teplý dych. A tak trochu svoj sľub oľutujem. Gabriel sa usmeje a na jednom z líc sa mu spraví jamka. Hoci sme kamaráti, príšerne by som chcela svojho kamaráta pobozkať. Gabrielov úsmev sa postupne stratí, no stále na mňa pozerá. Mala by som odstúpiť.

„Asi by si sa mala vrátiť, nech nezmeškáš ďalšiu hru," povie Gabriel miesto mňa a otočí ma od seba. Spoločne vojdeme dnu. Na moment od nedostatku slnka oslepnem. Pred vstupom do telocvične ma Gabriel ešte raz zastaví.

„El, ešte posledná múdrosť. Nestresuj sa tým príliš. Nesnaž sa hneď na začiatku vyhrať, snaž sa iba prežiť," povie a postrčí ma dnu.

Ďalšie dve hry vyhrám.