Garde

Kapitola 12

Vojdeme do preplnenej izby a do nosa mi udrie pach spotených tiel a alkoholu. Z reflektora, ktorý cez masu tiel nemám šancu vidieť, blikajú farebné svetlá a všetkému dodávajú utopický nádych. Alejandro ma chytí za ruku a ťahá ma cez dav skákajúci do rytmu nejakej pesničky. Jeho dlaň je horúca a dodáva mi odvahu.

Dostaneme sa k stolu s občerstvením, kde je v skutočnosti len poloprázdna misa čipsov a kopa fliaš s alkoholom. Uprostred leží už prázdna nádoba černicového džúsu, ktorý mal zrejme slúžiť ako brzda. Alejandro vytiahne jeden z čistých plastových pohárov a naleje mi neidifikovateľnej čírej tekutiny. Keď mi ho podá, neochotne si ho zoberiem. Po prvom glgu, ktorý mi rozpáli celé hrdlo, nechám svoj pohár na stole. Sledujem ako do seba Alejandro naleje celý zostávajúci obsah fľaše a vyvalím naňho oči.

„Neboj sa, Ella," zasmeje sa, keď sa ku mne skloní aby mi cez všetko to blikajúce svetlo videl do očí. „Nechystám sa opiť, sľubujem. Ideme si zatancovať?" uškrnie sa na mňa. Skôr ako stihnem odpovedať, nás od seba odtrhne skupina deciek, ktoré sa nahrnú k stolu s alkoholom. Jeho vysoká postava mi zmizne z dohľadu. Pohľadom behám po dave neznámych ľudí. Keď mi okolo ramien niekto ovinie ťažkú pažu, dúfam, že je to Alejandro. Keď sa však otočím a pozriem do tváre opitému chalanovi, vôbec mi nie je povedomý. Prekvapene na mňa pozrie a chvíľu si myslím, že mi ovracia šaty. Miesto toho sa však postaví na rovné nohy a mierne sa zatacká.

„Ahoj... myslel som, že si niekto iný," povie. Netuším, koho čakal, no ja netúžim rozvíjať s ním konverzáciu. „Ale vlastne aj ty ujdeš, poď so mnou tancovať." Vykročí ku mne a pokúsi sa ma chytiť okolo bokov. Rýchlo sa mu vyvlečiem a odtlačím ho od seba. On sa však nahne dozadu a opäť sa na mňa prevalí. Vtom cítim ako ho zo mňa niekto strhne. Neznámy chalan spadne dozadu a so vzdychaním sa pretočí na bok. Vyzerá ako veľká opitá veľryba.

„Si v poriadku?" nahne sa ku mne Alejandro a ja sebou v prvom momente myknem. On ma však chytí za dlane a aby ma počul, nakloní sa ku mne.

„Áno, nič mi nie je. Len..." nemám poňatia, ako vysvetliť, v čom je problém. Srdce mi zbesilo naráža do hrude, no v skutočnosti sa mi nič nestalo. Celý tento dom je pre mňa úplne nové prostredie. Jediný opitý človek, s ktorými som sa stretávala bol môj strýko Mário, ktorý sa vždy okolo polnoci pokúsil zavolať svojej bývalej žene a keď mu dedko vlepil, zbytok večera strávil s našim psom, ležiac v jeho pelechu a rozprávajúc tomu úbohému tvorovi dookola a dookola svoju utrápenú minulosť.

„Prepáč. On sa vždy správa tak strašne, keď je opitý. Nemusíš sa však báť, so mnou sa ti nič nestane," chytí ma za ruku a potiahne ma smerom od stola. Prekročím opitého chalana, ešte stále ležiaceho na zemi a nepúšťajúc Alejandrovu teplú dlaň ho nasledujem. Zastaneme uprostred davu ľudí, zrovna, keď rýchlu hudbu vystrieda pomalé tempo. Alejandro ma chytí za boky a pritiahne k sebe. Vyložím si ruky okolo jeho ramien a usmievam sa do jeho košele.

Jediný chalan, pri ktorom som doteraz bola tak blízko, bol spolužiak v deviatej triede. Na školskej „párty" mi dal jednu pusu a odvtedy sa mi už nepozrel do očí.

„Dúfam, že ti o mne ostatní už nerozprávali..." povie zrazu Alejandro.

„Vlastne som pár veci počula, ale radšej si robím vlastný názor." Zdvihnem hlavu, aby som mu mohla vidieť do očí a usmejem sa. V skutočnosti dokážem rozoznať iba jeho obrysy, keďže sa po celej izbe prevaľujú farby. Jeho úsmev však zasvieti v prítmí a jeho ruky ma pritiahnu ešte bližšie.

Po niekoľkých pesničkách sa stiahneme späť. Opretá o stenu počúvam Alejandra, keď nás zrazu preruší blonďavé dievča, ktoré sa mu zavesí okolo krku.

„Aliii," zatiahne a chichotajúc mu položí hlavu na chrbát. Alejandro sa na mňa ospravedlňujúco otočí, no keď dievča zrazu skĺzne z jeho ramien, rýchlo ju chytí a podoprie, aby nespadla.

„Grace," pomyká ňou, no keď mu dievča len naďalej nehybne leží v náručí, zahreší.

„Počkaj na mňa. Musím ju len odniesť," zakričí mojim smerom a aj s Grace zmizne v dave. Zostanem pritlačená k stene a obzerám sa okolo seba. Telá ľudí všade naokolo sa tlačia jedno na druhé a hádžu ma do strán. Táto miestnosť je príliš malá na toľko ľudí. Vyzerá to akoby niekto napchal celú našu školu do malého dvojposchodového domu. Nedokážem rozoznať tváre, ktoré sa točia okolo mňa a zvierajú ma uprostred. Až keď sa mi Alejandrova vysoká postava úplne stratí z očí, uvedomím si, aká som bez neho stratená. Jediný bod, na ktorý som sa sústredila bol on a teraz sa moja pozornosť rozplýva v kužeľoch farebných svetiel. Som na neznámom mieste a s neznámymi ľuďmi. Nepoznám jediného človeka a vlastne ani presne neviem, kde som. Cítim ako na mňa tlačí ťažký vzduch a všetky tóny smiechu, zmiešané s hlučnou hudbou mi narážajú do ušných bubienkov. Celý svet sa rozpína a opäť spína, a točí mojimi myšlienkami ako na detskom kolotoči. Oťažievajú mi pľúca a vzduch okolo sa rozplýva pri mojich ústach. Hltavo sa snažím zachytiť posledné zvyšky kyslíka, no mám pocit, že všetci ľudia naokolo si kradnú vzduch pre seba.

Vystrašene hmatám po látke šiat, no nešťastne si uvedomím, že na nich nie sú žiadne vrecká. Žiadne miesto pre môj inhalátor. Potrebujem sa dostať von. Hrdlo mi zviera neviditeľná ruka a oberá ma o vzduch. Vrhnem sa do jedného smeru a odtláčam ľudí z cesty. Niektorí zahrešia alebo po mne hodia škaredým pohľadom, no väčšina ani neregistrujú môj náhly útek.

Cítim sa ako Popoluška, ktorá uteká o polnoci z plesu. Až na to, že nie je polnoc, vonku ma nečaká koč, môj princ odnáša nejaké opité dievča a nepamätám si, že by mala Popoluška astmu.

Nemám tušenia ako som dokázala nájsť východ, no o chvíľu už otváram vchodové dvere, za ktorými dúfam, že nájdem chladný vzduch. Moja nádej sa však stratí ako kvapka bielej farby v mori čiernej. Hoci vonku nie je teplo, nestačí mi to. Nedostatok kyslíka mi trhá pľúca.

„Ella!" počujem Alejandrovo tlmené volanie, no nemám silu kričať naňho. Opriem sa o teplú stenu tehlového domu a dlane pritlačím na pevný múr za mnou. Snažím sa nadýchnuť, hoci aj vyhriateho letného vzduchu, no mám pocit, že moje hrdlo sa stiahlo na hrúbku jedného atómu. Z dverí sa vyrúti Alejandro.

„Ella? Prepáč, nechcel som ťa tam nechať samú..." keď zbadá moju bledú tvár, vetu už nedokončí a prikročí ku mne. „Si v poriadku?"

„Ja..." potichu zasipím. Alejandro sa nado mňa nakloní a ustarostene na mňa hľadí. Akoby čakal, že sa každú chvíľu rozpadnem na milión malých úlomkov. A možno sa aj skutočne rozpadnem.

„Astma..." zachripím s poslednými zbytkami vzduchu a márne napínam pľúca v ďalších prázdnych nádychoch.

„Máš astmu?" nechápavo sa pýta Alejandro. Po pár mrknutiach mu to konečne zapne a vytreští na mňa oči. „Och," povie. „Ja... neviem čo mám robiť. Potrebuješ ísť na pohotovosť?"

Potrebujem svoj inhalátor, no ten je na internáte. Chcela by som mu povedať príliš veľa slov na to aby to bolo možné. Rukami sa opriem o jeho ramená a keď sa mi zatočí hlava zapotácam sa dozadu. Alejandro ma podoprie a moje nohy, ktoré akoby čakali len na to, sa mi podlomia.