Garde

Kapitola 18

V školskom ateliéri je prázdno. Posledné dievča, ktoré tu maľovalo sa zdvihlo pred pol hodinou a vyčerpane odkráčalo preč aj s hotovým plátnom. Odvtedy tu sedím sama a premaľovávam svoje náčrty. Keďže som na ne chcela mať dobrý výhľad, rozložila som ich po zemi a teraz som sa ocitla na ostrove jediného voľného miesta v obklopení papierového mora. Už mám väčšinu hotovú, no začína ma tlačiť čas. Dneska to musím už dokončiť. Zajtra budeme musieť prezentovať našu prácu a ja musím ešte domaľovať veľa postáv na svoj obrovský papier. Trvalo mi príšerne dlho nájsť takýto dlhý papier. Výšku má úplne obyčajnú, no po dĺžke siaha skoro cez pol miestnosti. Vyzerá to zaujímavo, ako som aj plánovala, ale neuvedomila som si ako dlho mi bude niečo také trvať. Opäť sa zdvihnem a pretiahnem si stuhnutý chrbát. Pozriem na more papierov podo mnou. Zo začiatku som si nebola istá, či sa mi podarí spraviť dosť návrhov, no teraz mám náčrtov viac, akoby som vôbec stihla spraviť. Neviem si teda vybrať, ktorý použijem na jedno z posledných miest. Prechádzam pohľadom po papieroch podo mnou a nakoniec jeden zdvihnem. Keď som ho kreslila, vravela som si, že ho nepoužijem, no nakoniec sa stal jedným z mojich najobľúbenejších. Je to však riskantné. Vždy som si vyberala ľudí, ktorých som nepoznala, len dvakrát som to porušila. Keď som nakreslila Adriela a Simona, svojho učiteľa. Je možnosť, že by v mojej kresbe nespoznal, no predsa. Ak to budem prezentovať a jemu sa nebude páčiť ako som ho namaľovala...

Nakoniec si ho aj tak vyberiem. Je to najlepší návrh zo všetkých. Na papieri má svoj milý úsmev, ktorý je tak príšerne podobný Adrielovmu. Nebolo ťažké ho zastihnúť ako sa smeje.

Malý papier položím pred seba na zem a ceruzkou obkresľujem hlavné línie. Keď konečne dokončím celú postavu, niekto zaklope na otvorené dvere ateliéru. Zdvihnem hlavu. Vo dverách stojí Alejandro. Opierajúc sa o zárubňu sa na mňa tajomne usmieva.

„Vedel som, že tu budeš," povie a vojde ďalej.

„Som si istá, že som za sebou nenechávala omrvinky," usmejem sa.

„Nemusíš, všade kam sa pohneš nechávaš takú silnú auru," povie Alejandro a postaví sa vedľa mňa. Očami prejde po celom papieri roztiahnutom na zemi. Už som skoro na konci takže sa na ňom vyníma už viac ako dvadsať ľudí. Je to vlastne také ľudské zátišie.

„Wow, to je to zadanie o ktorom si hovorila? Vyzerá to super," povie Alejandro a ja sa na poďakovanie usmejem.

„Auru? Dúfam, že mi tým nechceš naznačiť, že by som sa mala osprchovať," vrátim sa k jeho minulej poznámke.

„Myslím takú tú auru, ktorú majú víly," povie a objíme ma. Najprv ma to prekvapí, no potom sa uvoľním. Čo je za posledné hodiny asi prvýkrát. Keď sa odo mňa odtiahne, zacítim závan jeho voňavky a šampónu. Zrejme mal tréning, lebo má ešte mokré vlasy.

Som rada, že sa obidvaja tvárime akoby žiadne mosty ani neexistovali, no trocha sa bojím. Lebo existujú. A je veľmi ťažké sa im vyhnúť.

„Dneska je špeciálny deň," povie Alejandro, zatiaľ čo si vyberám z farieb, ktoré chcem použiť.

„Mám narodeniny," pokračuje. Pozriem naňho a paletu položím na stôl.

„To som nevedela. Všetko najlepšie," zaprajem mu s výčitkami.

Alejandro sa rozosmeje. „Veď som ti nepovedal kedy mám narodeniny, nemusíš sa tak tváriť."

„Ale ja pre teba teraz nič nemám," protestujem.

„Ja vlastne mám nápad," povie Alejandro. „Idem s ostatnými do baru a bol by som strašne šťastný keby si išla so mnou. Prosím."

„Dnes?" spýtam sa. Stále mám dosť práce, no to ma až tak netrápi. Mohla by som to dokončiť zajtra cez obed. Problém je, že som sa necítila veľmi sebaisto v preplnenom dome na tej párty. Alejandro mi však číta myšlienky.

„Nebude tam veľa ľudí. Prisahám," povie. „A sľubujem, že sa ťa ani raz nepustím."

„Ja neviem. Určite ma tam nechceš mať na krku. Akurát mi tam budeš musieť robiť garde a nebudeš sa baviť."

„To snáď nemyslíš vážne? Ty si to jediné, čo chcem mať na krku." Zasmejem sa ako hlúpo to znie a na moje vlastné prekvapenie prikývnem.

######

Zídeme do pivnice jediného nočného podniku v meste a prítmie nás v sebe utopí. Keď Alejandro otvorí dvere, zvnútra sa ozvú dva typy hluku. Jedným je hudba, ktorá neoblomne duní všade naokolo a druhým je potlesk. Alejandrovi sa rozžiaria oči a mne sa pred nimi zahmlí. Hneď ako prejdeme dverami, na mňa Alejandro zabúda. Vytvorí sa okolo neho kruh ľudí a oddelí nás od seba. Našťastie mi neklamal. Nie je tu veľa ľudí. Keď sa nahrnú doprostred a vyzerajú ako divný vír farieb, miestnosť je skoro prázdna. Hudbu prehluší nesúmerný spev. Steny sa napnú pod pesničkou Happy birthday a Alejandrov úsmev osvetľuje celú miestnosť. Očividne je jediný človek, ktorý skutočne tuší ako sa má pri niečom takom tváriť. Keď spev postupne ustane, Alejandrov pohľad sa uprie priamo na mňa a úsmev mu z tváre zmizne. Podíde ku mne a pery priloží k môjmu uchu, aby som ho počula.

„Neboj sa, bude tu sranda," povie Alejandro.

„Jasné," prikývnem a nanútim si úsmev. Alejandro ma chytí za ruku, aby ma mohol odtiahnuť doprostred miestnosti. Niekoľko dievčat tu už poskakuje a postupne sa pridávajú aj ostatní. Jeden chalan má v ruke drink a očividne si neuvedomuje, že každý jeho trhavý tanečný pohyb mu vyšplechne z pohára viac a viac. Všetci sa od neho držia ďalej, takže si zanietene tancuje vo svojom vlastnom kruhu, až dokiaľ si nechce upiť z drinku a nezistí, že pohár je už dávno prázdny. Niekde obďaleč blúdi Zig a vyzerá ako zosobnenie tretej hodiny nad ránom. Potáca sa naokolo a v opitosti do všetkých vráža, hoci je len deväť hodín.