Garde

Kapitola 33

„Zbaľ sa, odchádzame!" zavelí Adriel a oči mu znova iskria šialenstvom.

„Čože? Veď sme sa dohodli, že ideme až o tretej," poviem, no aj tak sa zdvihnem a chystám sa obliecť si mikinu, keď ma Adriel zastaví.

„Zmena plánu Beth. Nejdeme do Pustatiny, ale na výlet. Zbaľ si veci na niekoľko dní," povie a vyjde z izby.

„Čo?!" Aj keď mám rada Adrielovu spontánnosť, cez toto sa až tak ľahko nedostanem. „Čo tým myslíš na pár dní?!" zakričím za ním, no on sa už nevráti. Našťastie hneď za ním vojde Angel.

„Tvoj brat sa zbláznil," poznamenám.

„Och, tak ty si si až teraz všimla," zasmeje sa Angel a na moje prekvapenie sa hneď vrhne na skriňu a vytiahne z nej batoh na balenie.

„Počkať! To akože fakt niekam ideme? A to sa môže?"

„Adriel ti nič nepovedal?" otočí sa na mňa.

„Nie."

„No jasné, tie jeho tajomstvá. Ideme do-"

„NIE!" zreve Adriel vo dverách.

„Adrie-"

„NIE! To je prekvapenie. Až v aute," usmeje sa Adriel.

„Ale čo ak nebude chcieť ísť. Mala by vedieť kam-" snaží sa mu dohovoriť Angel, až dokiaľ ju Adriel zase nepreruší.

„Ale jasné, že chce ísť Angel, prestaň panikáriť," povie Adriel a postaví sa do dverí. Už je oblečený v bunde a na chrbte má batoh. „Rýchlo sa zbaľte dámy, o päť minút odlietame," zavelí a na hlavu si narazí čiapku s brmbolcom.

Vidím na Angel, že sa chystá Adriela nejako uzemniť. Rýchlo sa do toho vložím, aby sa nepohádali: „Tak ja sa zbalím, veď mi to poviete v aute."

Za necelých pätnásť minút už sme aj s Angel na parkovisku. Pri Robininom aute už čaká Adriel. „Nemáme na to celý deň dámy."

Hneď ako prídeme k autu, schytí naše tašky a hodí ich do kufra. Chcem si ísť ako vždy sadnúť dozadu doprostred, ale Adriel ma nasmeruje na predné sedadlo.

„Robin s nami nejde. Nechcela," povie Adriel a po prvýkrát za tento deň nemá na tvári svoj hyperaktívny úsmev. Za volantom už sedí Gabriel.

„Štartuj!" ako obyčajne zvolá Adriel.

Gabriel vyjde z parkoviska a v celom aute je ticho. Rádio bude hluché ešte niekoľko hodín.

„Takže kam ideme?" spýtam sa.

Gabriel sa na mňa otočí: „Oni ti to ešte nepovedali?"

„Ja som chcela, ale Adrie-"

„Bolo to predsa prekvapenie!" rozhodí Adriel rukami, naštvaný, že nikto nezdieľa jeho nadšenie. S Gabrielom na seba pozrieme. Ak jeden z nás nič nepovie, pohádajú sa.

„Ideme na pohreb tvojho dedka," povie Gabriel a obráti sa späť na cestu. V aute nastane znova ticho.

„Na pohreb? Do Anglicka?" spýtam sa a pohľadom prejdem po každom v aute.

„Tvoja mama o tom vie a súhlasila. Cesta potrvá tak pol dňa, to nie je nič príšerné," oznámi mi Gabriel.

„Ale... Nemuseli ste..." Neviem sa rozhodnúť, čo cítim. Alebo to neviem zistiť. Niečo z toho. „Ste si istí, že chcete ísť? Nemusíme... ja som v pohode..." Zrazu cítim ako sa mi do očí hrnú slzy a je toho na mňa veľa.

„Môžeme na chvíľu zastaviť?" zašepkám. Gabriel na mňa hodí rýchly pohľad a začne brzdiť. O pár sekúnd už stojí auto pri krajnici.

„Nemusíme ísť, ak nechceš Elizabeth," povie mi Angel a usmeje sa na mňa. Len rýchlo prikývnem.

„Nechali by ste ma na chvíľu samú, prosím? Len na minútku," poviem cítiac sa previnilo, že všetkých vyhadzujem.

„Samozrejme," prikývnu dvojičky a všetci vyjdú z auta. Ako posledný vychádza Gabriel. Už má skoro zavreté dvere, keď zaváha. Na chvíľu sa zastaví a stretnú sa nám pohľady. Rozmyslí si to a nasadne späť.

„Prepáč. Ja ťa ale poznám. Nechcem aby si spravila nejakú hlúposť a zostala tu len preto, že nechceš nikoho obťažovať."

„Ja neviem. Ja skutočne-" mrmlajúc sa snažím vysvetliť Gabrielovi niečo, čo sama nechápem.

„Elizabeth!" zahriakne ma Gabriel. „Keď si ma vtedy donútila rozprávať o sebe, cítil som sa previnilo, lebo som ti chcel pomôcť s tvojimi pocitmi, no namiesto toho si ty pomáhala mne. Preto, keď som sa rozprával s Angel a ona mi povedala ako zle sa cítiš, lebo nestíhaš ísť na pohreb, navrhol som, že ťa tam odveziem. Dvojičky sa rozhodli z vlastnej vôle, že chcú ísť s nami. Mala si vidieť ako nadšený bol Adriel. Prosím, dovoľ ľuďom spraviť niečo pre teba."

„A ty? Chceš šoférovať celý deň do Anglicka? Bude to strašne unavujúce. A ešte k tomu budeš musieť ísť aj späť."

„Ak by som nechcel, nikdy by som to nenavrhol. Okrem toho nebudem šoférovať sám, budem sa striedať s Angel, nemá vodičák až tak dlho, ale budeme si robiť veľa prestávok. Uvidíš, bude to sranda. Teda okrem pohrebu samozrejme," povie Gabriel a ja sa rozosmejem. „Otázka je či chceš ísť ty, El?"

„Asi áno," poviem potichu a znova sa rozosmejem. „Ďakujem." Hodím sa Gabrielovi okolo krku.

„Taaakže už môžeme späť?" zakričí Adriel nalepený na okne.

„Sadajte!"