Garde

Kapitola 19

Sedím na bare, vedľa mňa je Sigrid a blondínka, na ktorej meno si stále nespomínam. Predtým ako Alejandro odišiel, do ruky mi vložil nejaký alkohol. Teraz ho zvieram v rukách ako štít aj keď mi povedal, že je pre mňa.

„Mala by si to vypiť. Vyzeráš napäto," povie Sigrid a hlavou kývne na pohár v mojich rukách. Keďže ma jej pohľad aj naďalej skúma, mierne si uchlipnem a zadržím znechutený výraz. Sigrid sa aj napriek tomu zasmeje.

„Nesŕkaj to ako kávičku. Proste to vypi ako sirup na kašeľ. Rýchlo a s nechuťou." Chytí mi ruku a posunie mi ju k ústam. Počúvnem ju a hodím do seba celý obsah pohára. Zaštípe ma celé hrdlo a znechutenému výrazu sa neubránim.

„A ty už prosím ťa prestaň, Grace," povie Sigrid, pre zmenu blondínke a z rúk jej zoberie prázdny pohár. „Ak mi ogrciaš auto, nechám ťa ísť peši. Ver mi."

„Nemá to význam," povie Grace a mierne vzlykne. Rukami sa oprie o pult, no tie sa nezastavia a tak sa posunie nižšie, až jej brada klesne na drevo. Sigrid na mňa hodí veľavravný pohľad, ktorý hovorí, že túto debatu nevedie prvýkrát.

„Prosím ťa Grace," vzdychne, no dievča len zaborí hlavu hlbšie do svojich dlaní.

„Nechápem to. Myslela som, že keď ma vtedy na tej párty pobozkal bude to ono. No on potom dotiahol ju," povie Grace a hodí po mne očami.

Sigrid prevráti očami. „Elizabeth za to nemôže. Hovorila som ti, že-"

„Ale ja viem!" skríkne Grace a buchne oboma rukami o stôl. Všetky poháre sa zatrasú, no nič nespadne. „Nechápem však, prečo sa doriti nemôže zamilovať raz aj do mňa. Keby sa len kurvil, srať naňho, ale keď on sa vždy do každej zamiluje."

„Ja s Alejandrom nič nemám," vložím sa do rozhovoru. Túto vetu opakujem posledné týždne dosť často. Všetkých len uisťujem, že s Alejandrom nechodím, až si nie som istá, či sa o tom nesnažím presvedčiť samú seba. Pretože áno, možno skutočne neviem čo presne s Alejandrom mám. Lebo on vyzerá akoby bol náš vzťah tá najjednoduchšia vec na svete, zatiaľ čo ja sa pýtam či objíma každé dievča a naše prvé rande nebola len čudná náhoda.

Blondínka zdvihne svoj pohľad a lesklými očami na mňa uprie udivený pohľad.

„Vy spolu nechodíte?" spýta sa pre zmenu prekvapená Sigrid.

„Nie, teda nemyslím si," poviem a samú seba prekvapím. Dievčatá predo mnou vôbec nepoznám, no očividne nemám problém povedať im o veciach, ktoré som nepovedala ani Angel. Možno začínam byť opitá. Na chvíľu ma to vydesí, no potom to aj tak hodím za hlavu.

„Ako vôbec mám vedieť či spolu chodíme?" so vzdychnutím sa spýtam a Sigrid sa rozosmeje.

######

Myslím, že som opitá. Sigrid do mňa hodila niekoľko ďalších shotov a teraz mám pocit, že všetky vyjdú von. V celom bare je nepríjemný stuchnutý vzduch, takže sa mi začne krútiť hlava. Alejandra som nevidela už hodnú chvíľu, no nie som si istá či je to moja vina alebo jeho. Naposledy si pamätám, že sa na niekoho otočil a v tom momente som sa rozhodla, že niekam pôjdem. Ani za nič si však neviem spomenúť kam som to chcela ísť. Možno na záchod.

Namiesto toho sa však vyberiem von. Mierne dezorientovane vyjdem po schodoch a otvorím ťažké dvere. V momente ma ovanie chladný večerný vzduch. Celým telom mi prejdú zimomriavky a potichu sa zasmejem.

Vyjdem na ulicu. Hneď ako sa trochu spamätám, si na múriku všimnem tmavú postavu. Chalan sa zdvihne a uprie na mňa rozospatý pohľad. Spoznám v ňom Ziga a aj keď mnou prejde nechuť, neubránim sa ľútosti.

Snažím sa tváriť nenápadne, no v momente ako sa otočím, za sebou počujem ťažkopádne kroky.

„Elizabeth," zamrmle Zig. „voláš sa tak, však?" spýta sa, no na odpoveď nepočká. Došuchce sa až ku mne a pomaly povie: „Nevieš koľko je hodín?"

Otupene pokrútim hlavou. Naposledy, čo som sa pozerala na hodiny, bolo dvanásť, no nemám tušenia ako dávno to bolo. Zig iba prikývne. Mierne si od neho odstúpim. Keďže sa však nikam nezberá, rozmýšľam či sa nevrátim dovnútra, len aby som sa mu vyhla. Aj keď je tu vonku zima a Zig, stále sa mi nechce vrátiť späť. Snažím sa teda netriasť, aby náhodou Zigovu opitú myseľ nenapadlo dať mi svoju mikinu. On sa však len mierne zapotáca v neexistujúcom vetre a pomaly sa vyberie späť ku dverám. Pozerám sa ako ich otvára a zvnútra sa vyvalí hluk. Dvere sa za ním sami zavrú a opäť všetko stíchne. Konečne som sama. Rukami si prejdem po tvári a keď ich pomaly spustím, pohľadom zavadím o malý tieň uprostred cesty. Poskakujúcim krokom sa ku mne blíži Bageta. Podíde až ku mne a rovno pred mojimi nohami sa posadí a zamňaučí. Čupnem si k nemu a poškrabkám ho za ušami. Hlavou sa mi oprie o ruku a potichu zapradie. Obidvoch nás prekvapí, keď sa zrazu otvoria dvere. Bageta mierne uskočí a ja sa zdvihnem. Von vyjde Alejandro a v rukách drží môj sveter.

„Budem hádať. Aura?" zasmejem sa a zoberiem si od neho sveter, ktorý si hneď oblečiem.

„Presne tak," uškrnie sa Alejandro. „Čo tu robíš?"

„Hladkala som Bagetu," poviem a otočím sa späť na ulicu, no po čiernom kocúrovi tam už nie je ani stopa.

„Koľko si toho vypila?" spýta sa Alejandro.

„Som v pohode," myknem rukou. „Bavíš sa?"

„Jasné. Mám to tu rád, je tu živo," povie s úsmevom. „Ešte radšej som však s tebou. Nechceš sa prejsť?"

„Nemusíme... ak chceš môžeme sa vrátiť," poviem. Nechcem, aby kvôli mne prišiel o zábavu. Už takto mám pocit, že som sebecká, len preto, že s ním trávim čas. Je mi ľúto Grace, aj keď viem, že toto je Alejandrovo rozhodnutie. Mala by som mať právo byť s kým chcem, no všetci s tým majú nejaký problém.

„Chcem sa ísť prejsť," povie a chytí ma za ruku. Spoločne sa pohneme po ulici, na ktorej sú lampy len veľmi zriedka.

„Takže prečo si išla sem?" spýta sa.

„No, lebo si ma zavolal?" zachichocem sa.

„Nie, myslím na školu. Prečo si sa rozhodla ísť sem?" zasmeje sa Alejandro.

„Vlastne som nechcela. Skorej som mala v pláne spraviť presne to čo odo mňa chcel starý otec. Aj som to spravila. Rok som chodila na obyčajné gymnázium. Potom však moja sestra mame prezradila, že sa mi tam nepáči a robím to len pre dedka. A tak som tu. Vravela, že je to pre mňa najlepšie rozhodnutie, môžem študovať umenie a zároveň mať stále plnohodnotné vzdelanie."

„Takže ty si sem nechcela ísť?" spýta sa Alejandro.

„Chcela som ísť študovať umenie, no prišlo mi to ako sebecké rozhodnutie. Je to nestále a dedko v skutočnosti nenávidí umelcov. Vždy vraví, že sú tu leniví klamári."

„Klamári?" pozrie na mňa Alejandro.

„Nikdy mi nepovedal čo tým myslí," zasmejem sa. Spoločne zastaneme v kruhu žltého svetla z lampy. Keďže ani jeden z nás nič nepovie, bez vysvetlenia sa mu hodím okolo krku. Čo som ešte nikdy nespravila. Takže to pripíšem alkoholu, aj keď mám väčší strach, že príčina je iná. Alejandro ma však objíme ešte tuhšie, až sa mi nohy odlepia od zeme.

Keď sa mierne odtiahnem, pozriem mu do očí a spýtam sa: „Čo pre teba som?"

„Zázrak?" povie Alejandro s mierne nechápavým pohľadom.

„Nie, tak som to nemyslela," zachichocem sa. „Čo sme my?"

„Och, Ella, ja nechápem. Má to byť nejaká logická hádanka?"

„Myslím náš vzťah. Sme kamaráti, sme..." Niečo viac?

„Tak toto ťa trápi?" Alejandro sa zasmeje. „Ella, budem ti čo len budeš chcieť," zašepká, no môj mozog má veľký problém spracovať túto informáciu. Pretože v momente, kedy jeho slová opustia jeho ústa, sú pre mňa len teplým dychom na vlastných perách. Jeho nos sa mierne dotkne môjho a ak by ma zrovna nedržal okolo pása asi by som sa zosunula na zem akoby som bola len papierová silueta. Keď ma pobozká, celá ulica zmizne a prvýkrát zmizne úplne všetko, myšlienky, ktoré nikdy neprestávajú prichádzať zrazu neexistujú. Jediný zmysel, ktorý mi zostane je dotyk.