Garde

Kapitola 38

Celú cestu mi srdce bije až v hlave. Každú chvíľu mám pocit, že dostanem panický záchvat, no akoby som sa zasekla sekundu pred ním. Snažím sa pozerať na známe miesta, okolo ktorých prechádzame, no jediné, na čo sa dokážem sústrediť je ako vystúpim z auta. Alebo možno ako doňho nastúpim. Chcem to už mať všetko za sebou.

Parkovisko je plné. Nie je to tým, že by mal môj dedko tak náramne veľa priateľov, on len poznal veľa ľudí. A to je veľký rozdiel. Zrejme bude cintorín plný jeho obchodných partnerov a ľudí, ktorí ho poznali len z videnia. Akoby sa báli, že ho urazia. A kto vie, možno by sa dedko skutočne urazil. Kto vie, koho by si vybral, že pôjde strašiť ak by mohol. Potichu sa zasmejem a Gabriel aj dvojičky na mňa uprú zrak. Vidím im na tvári, že sa boja, že zošaliem. Nemám im to veľmi za zlé, nie som psychicky najstabilnejší článok našej skupiny. Ak však pre niekoho zošaliem, dedko to nebude. Gabriel zamkne auto. Hneď ako odloží kľúče do vrecka svojho kabáta, ja sa chytím jeho ramena a vykročím smerom k bráne. Neviem ako dlho to vydrží, no cítim sa lepšie ako v aute.

„Kto vie, že prídeme?" spýtam sa Gabriela.

„Volal som s tvojou mamou. Povedala, že môžeme zostať aj cez noc, keby sme chceli. Je to na tebe, ak chceš ísť domov môžeme vyraziť aj hneď po pohrebe. Teda... k nám domov, na intrák, chápeš," odpovie mi.

Prejdeme cez vysokú umelecky kovanú bránu na kamenný cintorínový chodník. Zástup v čiernych šatách stojí v neúhľadnom zoskupení a tlmene, akoby mohli zobudiť mŕtvych, sa rozprávajú. Najradšej by som zostala niekde vzadu, no viem, že nemôžem, sestra a mama sú uprostred.

„Ak chcete môžete počkať tu," poviem Gabrielovi potichu, len pre istotu, pretože ani ja nechcem zobudiť mŕtvych.

„To je v pohode, odprevadíme ťa k vašim a postavíme sa niekam na kraj," odpovie Gabriel a spoločne sa vnoríme do davu. Ľudia nám automaticky uhýbajú. Väčšina nám nevenuje pozornosť, zrejme nemajú tušenia, kto som a mne to tak aj vyhovuje. Čím bližšie k stredu však ideme, tým viac ľudí na mňa pozrie. Hlavne rodina alebo dedkovi blízky. Chcem sa dostať k mame čo najskôr, no kútikom oka vidím ako sa teta Ivana prediera davom a striedavo behá pohľadom po ľuďoch, ktorých odtláča a po mne. Pokúsim sa o rýchly prešmyk ku konečnej vnútornej línií, v ktorej už vidím mamin čierny kabát, no teta Ivana je rýchlejšia.

„Ahoj zlatko," usmeje sa na mňa a podá mi ruku. „Úprimnú sústrasť." Zatrasie mi ňou a ihneď prejde pohľadom po Gabrielovi a dvojičkách.

„Ďakuje-" zamrmlem, no teta Ivana si to ani nevšimne a pokračuje svojim prenikavým hlasom, ktorý pretrháva tichú atmosféru ako nôž: „Toto sú tvoji spolužiaci z tej špeciálnej zahraničnej školy?"

„Áno," prikývnem a hľadám výhovorku ako sa dostať z tejto konverzácie, čo najrýchlejšie. Ak si správne pamätám, tak moja babka a teta Ivana boli sesternice. Nie je moja skutočná teta, no vždy sme ju tak volali, možno to aj tak sama vyžadovala, u nej človek nikdy nevie.

„Helóu!" zakýva na dvojičky a ja neviem či sa skôr rozplakať alebo rozosmiať. Kýva na nich akoby aj to bol nejaký zahraničný znak a oni mu nechápali. Teta nevie ani slovo po anglicky, alebo presnejšie, vie jedno slovo a preto sa pokúsim odpútať jej pozornosť, aby nedošlo k nejakej čudesnej dvojjazyčnej konverzácií, kde budem robiť prekladateľa.

„Už by som mala..."

„To ste prišli len kvôli pohrebu? A to nemáte ďaleko? Myslela som, že je tá tvoja škola... kde je vlastne tá tvoja škola?" spýta sa teta a pristúpi o krok bližšie ku mne. Zacítim jej silný parfum a končeky jej vlasov mi pošteklia nos, keď mi ich vietor voveje do tváre.

„Už by som mala ísť nájsť mamu," konečne sa dostanem k slovu a otočím sa na odchod.

„Samozrejme, samozrejme," usmeje sa na mňa teta a chytí ma za plece, čím ma znova zastaví. „Veď sa ešte uvidíme."

Prikývnem a miesto úsmevu sa mi podarí len akýsi úškľabok. Konečne ma pustí a obzrie sa, akoby hľadala svoju novú obeť.

„Dovidenia," povie Gabriel po slovensky, keď sa otočíme a posledné, čo vidím je tetin zmätený pohľad.

Mama so sestrou mi stoja chrbtom. Nechám môj sprievod osamote nech si nájdu miesto na státie a ja sa poberiem k nim. Annabeth drží mamu za ruku, čo už dlhú dobu nerobila.

„Ahojte," poviem a cítim sa previnilo, že sa vo mne vzbudí iskierka šťastia.

„Liza," usmeje sa na mňa mama a sestra sa mi hodí okolo krku. Mierne sa k nej zohnem a pevne ju stisnem. Je mi ľúto, čím všetkým si musí prechádzať. Nebolo to tak dávno, čo sme sa sťahovali k dedkovi a opúšťali všetko, čo sme poznali.

Keď ma Annie pustí, objímem mamu a postavím sa vedľa nich. Hoci to nebude ľahké, aspoň som tu.

———————————————

Ahojte! Pred týždňom príbeh hitol prvé miesto v teenfiction. Chcela som teda poďakovať všetkým, čo sa rozhodli príbeh prečítať ❤️. Ak sa vám bude nejaká kapitola páčiť, budem rada ak hodíte aj nejaký ten vote :)