Garde

Kapitola 17

„Tak sa koňom neťahá," povie Gabriel bez výrazu. Prekvapene zamrkám a lepšie sa pozriem, čo robím. Gabriel má pravdu, pretože takto sa neťahá absolútne ničím. Koňa pustím a miesto neho pohnem vežou. Gabrielovi poskočí obočie a pozrie na môj ťah. Ihneď spraví protiútok.

„Šach mat," povie. Jeho slová ma konečne vytrhnú z omámenia a lepšie sa pozriem na našu hru. Nemám tušenia ako celá partia prebehla. Dneska nemám poňatia o ničom. Stále som v aute s Alejandrom a na ceste späť počúvame prerušovanú hudobnú stanicu. Neviem prestať myslieť na to, čo si o mne teraz Alejandro asi myslí. Stále sa mi v hlave opakuje moment ako ho od seba odsotím a padám na zem. Neviem to zastaviť. Padám a padám a padám a pokaždé keď dopadnem, sa všetko vráti späť. Určite ma má za blázna. Mala som mu to vysvetliť, určite by to pochopil. A keď nie, aspoň by som si bola istá, že by nám to nefungovalo. Takto ma možno už nikam nepozve a ja sa budem musieť zmieriť s tým, že ma dokonca života bude vidieť ako to čudné dievča, s ktorým mal jedno rande.

„Ešte jednu hru a potom sa budem musieť ísť pozrieť po ostatných," oznámi mi Gabriel a znova ma pritiahne do prítomnosti. Ako si žujem spodnú peru, pozriem späť na šach. Pes vyskočí na stôl a ja sa donútim nereagovať. Strhnem ho dole a on sa len plahočí niekam preč. Niekam za mňa.

„Aké bolo vaše prvé rande s Robin?" vyletí zo mňa.

„Myslíš, že Robin by išla na nejaké normálne rande?" s úškrnom sa spýta Gabriel a vysvetlí mi, aké sú pre mňa najvýhodnejšie prvé ťahy. Jeden z nich si vyberiem a spravím. Gabriel automaticky pohne svojim pešiakom a s výdychom povie: „Nikdy sme vlastne neboli na skutočnom rande. Prišlo to tak nejako z ničoho." Z ničoho. Možno by som sa mala začať z ničoho Alejandrovi vyhýbať a vyhnúť sa tak všetkým nepríjemným konverzáciám. Alebo by som ho mala z ničoho pobozkať a zistiť či to bude fungovať. Fungovať? Čo by na tom mohlo nefungovať, keď chodil s polovicou školy?

„Takže vaše rande nedopadlo zrovna legendárne," okomentuje Gabriel.

„Odkiaľ vieš, že som bola s Alejandrom?"

„Pozerali sme ako odchádzate. Stavili sme sa ako dlho vám to vydrží," vysvetlí Gabriel. Trocha ma to naštve, no aj tak sa musím spýtať.

„Kto tipoval najviac?"

„Ja."

„Ty?" pozriem naňho. „Myslela som, že ho nemáš rád."

„Nemám. To do vášho vzťahu ale vôbec nezasahuje." Prstami sa dotknem veže, no potom ruku znova stiahnem. Je príliš zložité hrať šach, rozprávať sa s Gabrielom a ešte pri tom stále padať na zem.

„Takže prečo mám pocit, že si sa hlavou zasekla v inej dimenzii?" spýta sa Gabriel.

„Včera..."

„Nechcem však počuť žiadne oplzlosti," povie Gabriel s úškrnom.

Pretočím očami a pokračujem. „Keď sme odchádzali stalo sa niečo. Ja... teda takto... ono... vlastne je jedno, čo to bolo." Gabriel prikývne a nič sa nespýta.

„Ide o to, že si o mne teraz Alejandro asi nemyslí úplne pekné veci."

„Aha," povie Gabriel a zvraští obočie. „A teba teraz trápi, že si to pokazila."

„Nie," poviem, no keď si uvedomím ako to znie, rýchlo sa opravím. „Teda áno. Trochu aj to. Ale vadí mi, čo si o mne teraz myslí."

Pozriem na Gabriela a vidím ako sa neubráni úsmevu.

„Nejde len o to!" bránim sa pred tým, čo Gabriel ešte ani nepovedal. „Nepotrebujem, aby ma všetci mali radi. Ale vôbec som mu to nevysvetlila a teraz netuším, čo si o mne myslí."