Garde

Kapitola 48

Som oblečená a pripravená ako jedna z prvých. Opierajúc sa o parapet okna sledujem školský areál pokrytý snehom. Zapadajúce slnko zafarbuje oblohu do oranžova a rozžaruje sneh.

„A zase mám druhé oko dlhšie," zamrmle Angel. Otočím sa k nej a sledujem ako sa mračí na svoje ľavé viečko, zhrbená pred malým zrkadielkom postaveným na stole. Predvádzajúc rôzne gymnastické pozície sa snaží opraviť svoju nerovnomernú linku okolo oka. Mňa našťastie namaľovala Angel, no moje podpriemerné znalosti make-up by jej nepomohli.

Zrazu sa ako obyčajne rozrazia dvere do našej izby a Angel zavrčí na Adriela, postávajúceho uprostred dverí, ktorý sa tvári akoby čakal kým ho niekto odfotí.

„Hádajte kto bude dneska najkrajší chalan na plese?" spýta sa Adriel a vypne hruď až sa mu gombíky na saku hrozivo napnú.

„Gabriel?" odpovie mu Gabriel pretláčajúci sa cez dvere. Adriel ho buchne do pleca, načo sa Gabriel len rozosmeje.

„Dúfam, že ste hotové dievčatá," usmeje sa Adriel zoširoka a vpochoduje do miestnosti. Gabriel sa zatiaľ posadí na Angelinu posteľ a vedľa seba položí barle.

„Len dokončím..." zamrmle Angel polovicu vety a ďalej sa venuje svojej linke.

„Robin s nami vôbec nejde?" spýtam sa práve v momente, keď sa Robin zjaví vo dverách.

„Aké s nami princezná? Myslela som, že ty ideš so svojim príncipe azul," povie Robin a tiež vojde. Miesto šiat má na sebe len rifle a čierne tričko, no mám pocit, že má jedny zo svojich lepších piercingov.

„Vyobliekaná ako vždy, Robin," usmejem sa na ňu, načo Robin zdvihne obočie. Chvíľu jej trvá spracovať moje slová, no nakoniec sa na mňa miesto zamračenia uškrnie.

Akoby sme bývali na recepcii, sa znova ozve zaklopanie na naše dokorán otvorené dvere. Tentokrát v nich stojí Alejandro v perfekte sediacom modročiernom obleku s nagelovanými vlasmi.

„Ahojte," povie a očami prejde po miestnosti, no veľmi vrúcnej odpovedi sa nedočká. Iba Adriel mu odpovie a Gabriel mu kývne hlavou. Robin sa ani len neotočí.

„Môžeme?" pozrie na mňa a hoci stojím na druhom konci miestnosti, nastaví ku mne svoje rameno.

„Vidíme sa v telocvični," rozlúčim sa s ostatnými a obúvajúc si lodičky poskakujem k Alejandrovi.

######

Tesne pred telocvičnou sa Alejandro zastaví. Dolieha k nám tlmená hudba spoza zavretých dverí a okolo nás prechádzajú skupiny študentov, klopkajúc podpätkami o zem a spoločne sa smejúcich na vlastných vtipoch. Opätujem Alejandrovi pohľad.

„Vyzeráš nádherne," povie a rukami ma chytí za boky.

Mierne sa zasmejem ako cítim červeň stúpajú do celej moje tváre.

„Ďakujem, ty tiež," odpoviem a aj sama sebe pripadám neohrabane. Alejandrovi to však neprekáža a miesto toho ma pobozká. Keď sa odtiahne, jeho teplý dych mi ovanie rozhorúčenú tvár a ako sa pomaly vraciam do chodby pred telocvičňou, ozve sa za mnou zvolanie, na ktoré ma Alejandro ihneď pustí.

„Alex!" Podíde k nám Grass, nasledovaný celou Alejandrovou partou. Zig s už teraz prepotenou košeľou, Sigrid držiaca za ruku vysoké dievča v priliehavých čiernych šatách a skupinu uzatvára Grace, ktorá v bledoružových šatách s podpätkami vyššími ako som kedy videla, vyzerá ako stelesnenie krásy. Skoro si pri nej prídem akoby som išla len kŕmiť kačky do parku. Grass so Zigom sa hodia na Alejandra ako na záchranné koleso a mňa zatiaľ privíta Grace.

„Ahoj," povie s úsmevom a objíme ma, pri čom sa musí mierne zohnúť. „Tie šaty ti neuveriteľne pristanú." Grace ma prejde očami, na čo zo seba len znova vydám mierny smiech a rukou si prehrabem vlasy. Trocha ľutujem, že som s nimi nič nespravila, no s kučerami je život jednoducho ťažký.

Keď všetci vytvoria nerovnomerný kruh, Zig zrazu spod saka vytiahne fľašu. Je to normálna minerálková fľaša bez obalu, no s hukotu, ktorý vytvorí nárazovú vlnu uprostred nášho kruhu uznám, že to asi nebude obyčajná polosýtená Mitická.

Zig odloží vrchnák a dá si dva plné dúšky čírej tekutiny. Keď zloží fľašu od úst tvárou mu prejde kyslý výraz, na čo Sigrid len pretočí očami. „Ak sa aj tento rok pogrciaš, ja ťa nosiť späť nebudem."

„Neboj sa Sig, ja viem čo robím," povie Zig, podávajúc fľašu Grassovi, ktorý si dá len malý glg a bez zbytočných grimás podá fľašu ďalšiemu.

Grace ju však len pošle ďalej. „Je šesť hodín, vám snáď totálne drbe."

Alejandro chytí fľašu a bez mihnutia oka sa napije. Ako sa fľaša blíži ku mne, cítim ako sa mi sťahuje hrdlo. Nemám chuť si dať ani glg z tej grcky vo fľaši, čo je nepochybne najlacnejšia vodka aká bola v obchode. Keď si Alejandro zloží fľašu z úst a so všetkými sa zasmeje, otočím sa k nemu a zatiahnem ho za sako. Keď sa na mňa pozrie, postavím sa na špičky aby ma počul cez hluk na chodbe. „Idem za kamarátmi, stretneme sa v telocvični."

„Si si istá?" spýta sa Alejandro podávajúc fľašu niekam do davu. „Môžem ísť s tebou."

„Nie, zostaň, ples bude trvať ešte dlho, za chvíľu sa uvidíme." Alejandro prikývne a ešte pred tým ako sa otočí, mi dá pusu. Jeho pery zahrejú celú moju tvár a kým sa stihnem zaradiť do davu, usmejem sa na Alejandra otočeného chrbtom, ktorý už so smiechom žartuje s kamarátmi.

Hneď ako otvorím dvere na telocvični, ovalí ma vydýchaný teplý vzduch a hudba z obrovských reproduktorov hneď pri vchode. Miestnosť je len z polovice plná študentov postávajúcich okolo. Vyzerá to akoby sa všetci vyhýbali 3-bodovému územiu na podlahe telocvične. Nikto sa nechce dostať do stredu, akoby každý kto tam vkročí prehral tajnú plesovú hru.

Podídem k stolu s občerstvením, ktoré sa skladá z haldy čipsov a dvoch stojanov na vodu, naplnených podozrivou oranžovou tekutinou, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou pomarančová malinovka.

Zrovna sa rozhodujem medzi dvoma miskami čipsov, ktoré vyzerajú úplne identicky, keď sa za mnou ozve hlas. Hoci nerozoznám slová, otočím sa. Stojí za mnou Adriel.

„Ahoj," zakričím aby ma cez ten hluk počul. „Čakala som na vás."

„Hmm..." zamrmle Adriel, ktorý si už so zázračnou rýchlosťou stihol napchať ústa čipsami. „Už si ma našla." Utrie si ruky od čipsov do saka, chytí ma za ruku a začne ma ťahať doprostred telocvične. Pokojne by som sa mohla zaprieť pätami do zeme, no nepomohlo by mi to. Adrielovo zovretie je príliš pevné. Zastaneme až presne uprostred, kde Adriel začne tancovať a ja len stojím ako tyč zapichnutá v zemi. Adriel nachvíľu zastane a so zdvihnutým obočím na mňa pozrie.

„Tancujeme," prikáže mi a chytí ma za ruky.