Garde

Kapitola 28

Už som štyri dni chorá. Je štvrtok. Teda aspoň myslím. V tejto samote človek rýchlo stratí pojem o čase. Nie je tu žiadna telka, počítač ani spoločnosť. Nemám dovolené vychádzať z izby, ak to nie je nutné. Čo znamená, že jedlo mi nosí lekárka alebo Angel. Že sa všetko okolo mňa nerozpadlo a spoločnosť funguje ďalej, viem len vďaka oknu do školského parku a pár prechádzok na záchod. Jediné, čo mi skutočne zostalo je maľovanie a čítanie. Takže zrovna sedím na zemi a na výkres veľkosti A0 kreslím obrovského draka. Na skicách som pracovala už pár dní, no nečakala som, že budem mať čas sa do toho skutočne pustiť. Teraz je čas to jediné, čo mi nechýba. Po papier aj obrázok draka, aby som mala aspoň nejakú predlohu, som poslala Angel. Ja sa nemôžem pohybovať po školskom areáli, čiže mám zakázané vojsť aj do počítačovej miestnosti, kde je tlačiareň.

Takže teraz zaberá väčšinu nášho priestoru obrovský papier s drakom, ktorý však momentálne vyzerá ako had skrížený s koňom.

Už od rána na ňom pracujem, no stále sa mi nedarí nakresliť ho správne. Angel mi venovala veľmi pohoršený pohľad, keď sa prebudila a zbadala ma na zemi. Už o šiestej som sa zobudila a nevedela som znova zaspať, takže som to vzdala a pokračovala na obraze.

Aj tak však pri výkrese nevydržím celý deň, okolo obeda už šaliem a musím prestať. Gabriel mi sem priniesol Rubikovu kocku, no to ma aj tak zamestná len na chvíľu. Rozmýšľam, že sa pôjdem znova znudene pozerať z okna. Človek by to nepovedal, no dá sa tak zistiť veľa vecí. Niektorí ľudia sú príliš predvídateľní. Dvaja prváci sa každý deň chodia olizovať k tomu istému stromu, každý z nich príde z inej strany a snažia sa tváriť neuveriteľne nenápadne. Tomi si zase vždy sadne na tú istú lavičku a asi pol hodinu pozerá do blba, až ho to prestane baviť a zbalí si papiere a odíde. Myslím, že ho trápi úloha s láskou. Ja si ňou tiež nie som istá. Radšej sa teda rozhodnem miesto špionáže tajného života študentov, vyjsť von z izby. Nemala by som. Ak ma náhodou uvidí doktorka alebo ktorýkoľvek učiteľ, budem mať nepríjemnú prednášku.

Nuda ma však doženie do krajnosti. Nenápadne sa vyberiem k Adrielovej a Gabrielovej izbe. Chodba je úplne prázdna, takže sa rozbehnem k ich dverám a zabúcham na ne. O pár sekúnd sa prudko otvoria, takže sa ani nemusím pozerať, kto v nich stojí. Takýmto spôsobom ničí pánty len Adriel. Rýchlo sa mu nacpem do izby a zabuchnem za sebou.

„Ahoj," neisto pozdraví Adriel. Na moje prekvapenie sa červená a ruky má zopnuté pred sebou, aby si zakryl holú hruď. Trochu sa zachichocem.

„Predo mnou sa nemusíš hanbiť. Bez trička predsa beháš každé ráno," poznamenám.

„Jasné, ja sa nehanbím," povie nepresvedčivo, čím mi pripomenie Angel. „Čo potrebuješ?"

„Nemáš nejaké nové filmy? Alebo aj staré, mne je to jedno. Ty si pre dnešok už skončil, nie? Mohli by sme si niečo pozrieť."

„Hmm..." Adriel sa poobzerá po izbe, akoby niečo hľadal. Stále má na tvári ten zvláštny hanblivý pohľad, ktorý je tak príznačný pre Angel, no zároveň tak neprirodzený pre neho.

„Adriel?" spýtam sa, keď vyzerá, že na moju otázku zabudol. Stojíme tam v neprirodzenej neistote.

Dvere do izby sa otvoria a Adriel sa s trhnutím otočí. Ja sa zľaknem, lebo si ihneď predstavím Umbridgeovú, ktorá ma čas od času príde skontrolovať. Adriel však vyzerá, akoby si poňho prišla španielska inkvizícia. Keď dnu vojde Gabriel, obidvom nám odľahne.

„Gabriel," povie Adriel, v momente sa otočí na podpätku a jeho výraz je opäť hyperaktívny ako obyčajne. Spod kopy oblečenia vytiahne notebook a strčí mi ho do rúk.