Garde

Kapitola 53

Späť do izby sa vrátime až po východe slnka. Až keď sa z našich nočných palaciniek stanú raňajkové.

Vojdem do ich izby a Adriel sa hneď hodí na posteľ. Už po ceste sa mu začali zatvárať oči. Sadnem si k Adrielovi na kraj matraca, zatiaľ čo Gabriel začne skladať všetky svoje kufre a tašky doprostred miestnosti.

„Takže sa uvidíme na Silvestra," poviem a Gabriel prikývne.

„Je divné ako sme sa pred pol rokom ani nepoznali," povie a hodí poslednú tašku na kopu.

„A teraz spolu v podstate žijeme. Zobrali sme to nejak rýchlo," poviem a Gabriel sa zasmeje.

„Veselé Vianoce. Som si istý, že na budúci rok sa ti podarí ísť domov." Gabriel mi dá rýchle objatie a skontroluje čas.

„Adriel, už musíme ísť," povie a zatrasie spiacim Adrielom. Ten sa však len so zamrmlaním otočí.

„Adriel," znova s ním zatrasie, „sľúbil si, že som mnou pôjdeš."

„Ale ja som strašne unavený," zamrnčí rozospatý Adriel, bez toho aby otvoril oči. Gabriel sa postaví a rukou si prehrabe vlasy. Zhlboka sa nadýchne a vydýchne cez ústa.

„Ja môžem ísť s tebou," poviem.

„Nie, nie," zaprotestuje Gabriel. „Môžem ísť sám, mali by ste sa vyspať." Jeho slová sa však veľmi nezhodujú so skutočnosťou. Gabriel si rukami drží boky a nahnutý v predklone zhlboka dýcha.

„Nie som unavená," poviem a trocha sa bojím, aby sa Gabriel nepovracal. Tvár má úplne bledú a keď sa opäť postaví, všimnem si ako sa mu trasú dlane.

„Cítiš sa dobre?" spýtam sa a postavím sa, hoci neviem, čo by som mala spraviť. Gabriela, ktorý nemá stopercentnú kontrolu vidím prvýkrát.

„Áno, len musím stihnúť autobus," povie a začne si brať tašky a kufre.

„Adriel?" zatrasiem Adrielom o dosť surovejšie ako pred chvíľou Gabriel. „Čo sa deje?" Rozospatý Adriel sa obzerajúc okolo seba posadí. Pohľadom prejde po Gabrielovi.

„Lietadlo," zamrmle. „Jasné, už som hore." Zívajúc si začne obliekať sveter.

„Gabriel sa bojí lietadiel?" spýtam sa, keď mi to konečne začne dochádzať.

„Bojí je slabé slovo," zamrmle Adriel. „Je z nich totálne vysraný."

„Môžeš zostať spať, ja s ním pôjdem," poviem.

„Si si istá?" spýta sa Adriel.

„Jasné, aj tak by som už asi nezaspala."

„Ďakujem," usmeje sa Adriel a skoro mi zaspí na ramene. Odkloním Adriela, so svetrom len na jednom rukávy, späť na posteľ a pomôžem Gabrielovi zobrať jednu z tašiek. V tichu spoločne prejdeme až do vestibulu školy, ktorý je plný študentov a kufrov. Skoro ako v prvý deň.

Pretlačíme sa až von a spolu s hyperventilujúcim Gabrielom sa postavím na zastávku.

„Máš nejaké lieky?" spýtam sa Gabriela, ktorý so zvrašteným obočím hľadí niekam ďaleko pred seba.

„Hm?" otočí sa na mňa. „Hej." Zašmátra vo vrecku a vytiahne bielu krabičku.

„Niekde by mala byť voda," ukáže na tašku, ktorú mám v rukách. Zatiaľ čo si Gabriel vyberie tabletku, podám mu fľašu.

Dvojhodinová cesta autobusom nás dovedie až úplne pred letisko. Keď sa nám podarí vytiahnuť všetky kufre von, Gabriel skontroluje čas.

„To budú ešte zábavné tri hodiny," vzdychne.