Garde

Kapitola 52

Končene prezlečená a osprchovaná vojdem do izby. Sú skoro štyri hodiny ráno, no ešte stále sa niektorí študenti nerozhodli ísť spať. Aj keď je chodba po väčšine ponorená v tichu, stále sa sem tam ozve tichý smiech, debata skupiny prechádzajúcej po chodbe alebo niekoho tanečné kroky, ozývajúce sa ako poskakuje k svojej izbe. Hneď ako za sebou zavriem dvere, zistím, že už všetci zaspali. Aspoň teda všetci, čo zostali v našej izbe. Angel leží na svojej posteli s kolenami pritiahnutými až k brade, zatiaľ čo Robin leží pri jej nohách a chodidlá jej trčia z postele. Je to snáď prvýkrát, čo sa netvári ako kráľovná démonov. Pri nohách postele leží Tomi. Roztiahnutý na zemi má pod sebou len koberec a na sebe polovicu Angelininej periny. Druhú polovicu má cez seba Angel. Zo svojej postele zoberiem deku a prehodím ju cez Robin.

Ešte pred spaním sa rozhodnem ísť sa napiť. Opäť vyjdem z izby a prejdem až do malej kuchynky. Na ceste naspäť narazím na Adriela. Všimnem si ho hneď ako sa otvoria dvere na jeho izbe. On za sebou pomaly zatvorí a kým sa otočí, stojím už rovno za ním. So zapadnutím zámky sa Adriel narovná a keď sa obráti, od prekvapenia nadskočí.

„Ježiš, Beth!" zvolá tlmeným hlasom.

„Myslela som, že už spíte," zašepkám.

„To som si tiež myslel o tebe, no očividne sme obidvaja hore," povie Adriel ešte stále predychávajúc moju prítomnosť. „Nemôžeš spať?" spýta sa.

„Nie som veľmi unavená, ešte stále som nabudená z toľkej hudby."

„Ja tiež! Nechce sa mi ležať v posteli a okrem toho mi škvŕka v bruchu. Idem sa najesť k našim, nechceš ísť so mnou?"

„Teraz?" spýtam sa. „Nebudú si myslieť, že sa k ním niekto vlúpal?"

„Nie, neboj sa," povie Adriel a potlačí ma smerom k učiteľským bytom. „Okrem toho, kto by sa k nim vlúpal? Bývame v škole."

Kým však stihneme odísť, dvere sa znova otvoria. Gabrielova strapatá hlava sa objaví v chodbe.

„Myslel som, že už spíš. Zobudili sme ťa?" spýta sa Adriel, no Gabriel pokrúti hlavou.

„Nie, nemôžem spať. Vždy keď zavriem oči, padám v tej plechovici dole na zem."

„Ideš sa s nami vlúpať k Adrielovým rodičom?" spýtam sa.

„Prečo nie."

######

Adriel vytiahne kľúče a spoločne vojdeme do chodby. Potichu prejdeme do kuchyne a zasvietime svetlo. Adriel rovno otvorí chladničku a strčí do nej hlavu.

„Hmm..." ozve sa spoza chladničkových dverí a o chvíľu sa Adriel opäť narovná s plátkom šunky v ústach.

„Chceš?" ponúkne mi ďalší plátok. Zoberiem si ho a Adriel hodí krabičku späť do chladničky.

„To sme sem prišli po dva plátky šunky?" spýtam sa.

„Nie," povie Adriel a hodí po mne pohľadom. „Prišli sme niečo uvariť." Kým sa stihnem spýtať čo chce variť o štvrtej ráno, vyskočí na linku a z najvyššej poličky vytiahne múku. Hodí ju mojim smerom a ja ju len tak tak chytím. S búšiacim srdcom si ju pritisnem na hruď.

„Adriel!" zasyčím naňho, no Adriel sa už znova hrabe v chladničke. Keď sa otočí v jednej ruke drží krabicu mlieka a v druhej vajíčka.

„Robíme palacinky," zaškerí sa na mňa.

„Teraz?" spýtam sa a skoro zabudnem zavrieť ústa.

„Bude to len chvíľa," sľúbi Adriel a začne sa hrabať v ďalších skrinkách.