Garde

Kapitola 10

S papierom v ruke sa už pätnásť minút potulujem po chodbách. Keď mi Angel začala vysvetľovať kam mám ísť, netušila som, že to bude také ťažké. Ukázalo sa však, že je osobitná šachová trieda a nachádza sa na úplne inom konci školy. O tejto hodine tu dokonca nikto nie je. Začínam si myslieť, že všetky chodby sú tu začarované. Prisahám, že som ešte nenašla úplný koniec.

Opäť otočím papier do opačnej strany. Nemám ani len tušenia ako patrí. Angel sa teda skutočne nemôže živiť topografiou.

„Hľadáš niečo?" ozve sa za mnou a ja skoro dostanem infarkt. Doteraz som hľadala niekoho, kto by poznal cestu, no bolo tu úplne ľudoprázdno. Teraz za mnou zrazu stojí vysoká postava. Keď sa otočím, v duchovi spoznám Gabriela.

„Prepáč," s úškrnom dodá. „Myslel som, že si ma počula prichádzať. Prisahám, že som schválne dupal."

„Ja... neviem nájsť učebňu číslo-" opäť pozriem do mapy, no Angeline písmena majú divný sklon, akoby do nich niekto fúkal.

„Ideš na šach?"

„Áno, ako si-" začnem a zdvihnem pohľad od mapy.

„Momentálne tu nie je veľmi rušno. Ak nejdeš na hodinu maľovania, tak to je jediná možnosť. A pretože je dnes hodina pre začiatočníkov, tipol som si," zasmeje sa. „Poď za mnou."

„Ty chodíš tiež na šach?"

„Tak nejak." Jeho odpovedi vôbec nepochopím, no Gabriel už otvorí jedny dvere a nechá ma prejsť ako prvú. Nestihnem sa naňho opäť otočiť, lebo sa rýchlo prenesie doprostred miestnosti.

„Takže! Vítam vás na prvej hodine šachu. Väčšina sa už poznáme a pre tých nových-" povie Gabriel a s úškrnom na mňa mrkne, „ja som inštruktor tejto hodiny, no väčšinou sa tu učíme spoločne, tak sa nebojte spýtať čokoľvek potrebujete." Gabrielove ruky vyletia pred neho a hlasno tlesne. Všetci to berú ako povel na rozchod a okamžite sa spárujú a posadajú si za stoly. Celá miestnosť je vyplnená veľkým množstvom šachových stolov a jednou poličkou plnou kníh. Stena oproti je presklená, ako vo väčšine tried. Nenápadne sa posadím na voľné miesto pred šachovou dosku. O pár minút pri mne zastaví Gabriel a prisadne si. Spod priestoru pod stolom začne vyťahovať figúrky.

„Už si niekedy hrala šach?" ozve sa jeho hlas, spoza zdvihnutej dosky stola.

„Áno," odpoviem a pomôžem mu rozložiť šachové figúrky. „Hrávala som s otcom, keď som bola malá."

######

„Prečo ste mi nepovedali, že šach učí Gabriel?" zazriem na dvojčatá, hneď ako sa ich tácky dotknú jedálenského stola.

„Ahoj Elizabeth. Mám sa dobre, ďakujem za opýtanie," pokojne povie Adriel, ignorujúc moju otázku. Škaredo naňho zazriem a chystám sa mu odpovedať niečo nepekné, keď ma zrazu preruší Angel.

„Prepáč," povie a tiež venuje svojmu bratovi odsudzujúci pohľad. „Chcela som ti to povedať, ale pán Veľké prekvapenie mi to nedovolil."

„Ale no tak. Čo také zlé sa ti stalo? Gabriela sa predsa nemusíš báť. Možno je troška cynický, no inak je docela milý. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť. Gabriel je veľmi trpezlivý." Hneď ako Adriel dopovie sa k nám pridá aj Gabriel a akoby chcel vyvrátiť Adrielovu ódu na svoju osobu, obočie má naštvane zvraštené.

„Stalo sa niečo nášmu stelesnenému pokoju?" spýta sa Adriel, keď si všimne Gabrielov výraz a akoby nechcel mrhať svojimi otvorenými ústami, hneď si do nich vloží ďalší zemiak.

„Stretol som na chodbe Alejandra. Ten chalan ma neuveriteľne vytáča," zvolá Gabriel a rukou buchne do dosky stola.

„Alejandra?" spýtam sa a pohľadom prejdem po ostatných, no moja otázka sa stratí v ďalšom hluku jedálne. Sú na škole dvaja Alejandrovia?

„Už by si to mal nechať na pokoji," povie Adriel so zvrašteným obočím. „Teda viem, že spravil pár hlúpostí, ale uzavreli sme už predsa mier, nie?"

„Mier?" zmätene sa snažím upútať niekoho pozornosť, no nikto mi nevenuje ani len letmý pohľad.

„Ja viem, ale zase som ho videl na chodbe s nejakou prváčkou. On si nedá pokoj!" Gabrielova päsť opäť vyletí do vzduchu, no na stôl sa už našťastie nevráti.

„Už sme sa o tom predsa bavili, nie sme štyria mušketieri, nemôžeme pred ním ochrániť celú-"

„Áno?! Ako by si si nepamätal čo sa stalo, keď tam naposledy nebol nikto z nás kto by dokázal pomôcť," vybuchne Gabriel.

„Ty vieš, že to nebola naša vina. Ani jeho," povie Angel.

„Nemôžeš mu to stále vyčítať. Mal by si to nechať na-" Naštvane preruším Adrielov predslov : „O čom rozprávate?!"

Všetci na mňa pozrú, akoby si až teraz uvedomili, že som pri stole.

„O jednom chalanovi. Neboj sa určite ho onedlho spoznáš, nikdy na seba nedá dlho čakať. Hneď pri vchode do školy by mal visieť jeho plagát," odpovie Gabriel, zatiaľ čo ja sa snažím spojiť všetky informácie dokopy. Je to ako tá nemožná úloha s domčekmi a postavičkami, ktoré máte spojiť bez toho, aby sa čiary dotýkali.

„Myslíte tamtoho chalana?" spýtam sa a ukážem na Alejandra, ktorého poznám ja. Vysokého hnedovlasého chalana, ktorý stojí pri veľkom stole v kruhu svojich kamarátov.

„To je on," zavrčí Gabriel a vidím ako sa mu napnú svaly na rukách, keď sa zaprie o stôl.

„Nepríde mi zlý. Pracujem s ním U Pustatiny a v skutočnosti je veľmi milý," obraňujem Alejandra, ktorý sa na mňa vždy tak milo usmieva.

„Elizabeth," povie Gabriel a pozrie mi priamo do očí. „Od toho chalana sa drž ďalej. Možno je to na prvý pohľad milý človek, ale ďalej ako priateľa si ho nepúšťaj."

„Nikam ho púšťať nemienim!" zvolám a snažím sa potlačiť horúčavu vo svojich lícach. „Neviem za koho ma máte. Len som sa snažila obrániť človeka, ktorý na mňa ešte nikdy nebol zlý."

„Nikto netvrdý, že je Alejandro zlý človek" povie Adriel, ktorý teraz prekvapivo nežuje žiaden kus jedla, ale celú svoju pozornosť sústreďuje na zhusťujúcu sa atmosféru pri stole. „Ale Gabriel ma pravdu, dávaj si naňho pozor. Je to školský sukničkár a skorej ako si on nájde stále dievča-"

„Aj Adriel prestane toľko jesť," doplní ho Angel.

„Ja s ním len pracujem. Vôbec ma nezaujímajú jeho vzťahy," poviem. Aj tak by o mňa ani nezakopol, nemusí ma trápiť či má dievčat päť alebo sto.