Garde

Kapitola 35

„Chcete si niečo kúpiť?" spýta sa Angel, keď sa všetci stretneme po záchodovej prestávke. Prechádzam uličkou, zatiaľ čo sa Angel a Adriel hádajú o jedle. Adriel má plné ruky jedla a Angel mu vysvetľuje, prečo sa nemá nakupovať na pumpe. Trasúc sa od zimy si spomeniem na svoju bundu v aute. Mala som si ju zobrať so sebou. Vonku je pod nulou a všade je námraza. Narýchlo prejdem očami celý obchod. Okrem nás tu je len predavačka. Sedí za kasou a zatiaľ čo sa jednou rukou opiera o pult druhou ťuká do mobilu. Vo vzduchu je cítiť jemný závan benzínu a zo stíšeného rádia je počuť hlas moderátora. Ešte stále mu nerozumiem. Z poličky zoberiem balík nejakých keksíkov a ledva prečítam ich názov. Nie som hladná ani smädná, zatúžim sa vrátiť späť do auta. Položím balík späť.

„Idem sa pozrieť či sa už vrátil Gabriel, počkám vás v aute," poviem dvojčatám a otočím sa na odchod.

„Máme ti niečo kúpiť?" spýta sa Angel.

„Nie, ďakujem." Hneď ako sa otvoria automatické dvere, strasie ma. Ruky si strčím pod ramená a so sklonenou hlavou sa ponáhľam cez parkovisko. Na tomto mieste, niekde medzi svojou školou a domovom, sa cítim nereálne. Hoci cítim chlad na koži pod svetrom, hoci vidím svoj vlastný dych pred svojimi perami nikto by ma nepresvedčil, že existujem. V očiach mám slzy a nemám tušenia odkiaľ sa zobrali. Či je to len chlad, smrť dedka, ktorá vyzerá skutočnejšie čím bližšie sme k domovu alebo som v aute už príliš dlho.

„Mám ti otvoriť?" spýta sa Gabriel, do ktorého skoro vrazím.

„Nie," poviem a samú seba prekvapím. Hoci mi je zima, až tak sa mi do auta nechce. Pozriem na Gabriela, ktorý nervózne stojí pri aute, s jednou rukou v bunde a druhou za chrbtom. Nikdy som na ňom tento výraz nevidela. Stojíme oproti sebe a pozeráme sa jeden na druhého hodnú chvíľu.

„Si v pohode?" spýtam sa.

„Áno," odpovie Gabriel a pokúsi sa o smiech. Vôbec mu to nevyjde.

„Tak čo je s tebou? Chceš sa vrátiť? Pokojne to povedz," nalieham naňho.

„El, už s tým prestaň. Nikto sa vrátiť nechce!"

„Tak čo je to? Tváriš sa akoby si mal pod krkom nôž."

„Dobre," vzdychne si Gabriel, „ja... len som nechcel, aby si to vedela." Povie a oprie sa o auto. Ruku spoza chrbta zdvihne k svojej tvári a potiahne si z cigarety medzi svojimi prstami.

„Och nie, všetky moje sny o tebe sa práve zrútili," falošne zaplačem a tvárim sa, že odpadávam.

„Okej, asi je to vlastne jedno," zasmeje sa Gabriel a nedohorenú cigaretu hodí na zem. Ešte polovicu cigarety prišliapne nohou.

„Tak som to úplne nemyslela," poviem a zabudnem, že mi je zima. Opriem sa vedľa Gabriela. „Nie je to najlepší zvyk, no mne predsa nemusíš nič dokazovať. Neboj sa, aj tak je stále nechutné ako ti všetko ide." Gabriel sa rozosmeje zatiaľ, čo si zapáli ďalšiu cigaretu. Tú zo zeme zdvihne a vyhodí do najbližšieho smetiaka.

„Ale ako to že som ťa ešte nikdy nevidela fajčiť?" spýtam sa.

„A videla si fajčiť vôbec niekoho v našej škole?" zasmeje sa Gabriel. S prekvapujúcim uvedomením pokrútim hlavou. „Všetci chodia na strechu. Okrem toho sa to snažím skrývať. Angel na mňa vždy škaredo pozerá. Mám ju rád a viem, že to myslí dobre, no nie je to také jednoduché. Myslím, že je pre ňu niekedy ťažké pochopiť, keď ľudia robia veci len na základe pocitov." So zmrašteným obočím sa zamyslím, nikdy som si to neuvedomila, no zrejme to je pravda. Vždy bolo ľahšie sa o takýchto veciach rozprávať s Adrielom, on koná často iba na základe emócií bez rozumu. Spoločne sa vlastne dokonale dopĺňajú.

Gabriel vyfúkne ďalší obláčik a znova zahasí polovicu cigarety.

„To vždy zahasíš polovicu?" spýtam so smiechom. Hoci to myslím ako vtip, Gabriel prikývne. „Je to príšerný zvyk, no keď som sa prvýkrát snažil prestať fajčiť, povedal som si, že ak vyfajčím len polovicu budem fajčiť o polovicu menej. Teraz mám pocit, že len mrhám peniazmi." Gabriel sa chrapľavo rozosmeje. Z vrecka vytiahne žuvačku a hodí si ju do úst.

„Čo na to vraví Robin? Nevadilo jej to?"

„My s Robin nemáme tento typ vzťahu. Nie sme ako ty a Alejandro," odpovie Gabriel. Jeho uštipačný tón ma zraní. Ešte viac mnou trhne, keď za sebou hneď potom Gabriel buchne dverami od auta akoby sa so mnou už nechcel rozprávať. Nemo stojím na parkovisku, teraz už sama a mám pocit, že sa rozbijem. Ublížila som mu? Psova hlava sa mi obtrie o nohu tak prudko až ma skoro zhodí. Prstami mu prejdem po srsti a dúfam, že to upokojí jeho zbesilé drganie. Gabrielovi by som predsa nikdy neublížila, on je jediný kto to chápe, vždy bol predsa nesmrteľný.

„Máme čokoládu!" víťazoslávne na mňa zvolá Adriel a zamáva mi ňou pred očami. Falošne sa usmejem a spoločne nasadneme do auta. Zatvorím za sebou dvere a bojím sa pozrieť na Gabriela, no nedokážem to nespraviť. Zatiaľ, čo sa dvojičky už znovu hádajú, otočím sa naňho. Možno sa mi to len zdá, no Gabrielovi sa lesknú oči. Bez toho, aby na mňa pozrel naznačí perami slovo prepáč. Po chrbte mi prejdú zimomriavky. Neviem za čo sa ospravedlňuje, chcem sa ho spýtať či je v poriadku, či som mu neublížila a znova sa uistiť, že sa nechce vrátiť. Ani na jedno však nie je vhodná chvíľa. Medzi nohami zovriem Psa, ktorý je nepohodlne usadený pod mojim sedadlom a s iba polovičnou dávkou kyslíka akú potrebujem, sa snažím nemyslieť na Gabriela, no mojej hlave na tom nezáleží. Dookola si prehrávam náš rozhovor. Znova a znova a pri každom jednom kole mi mám pocit, že som spravila niečo zle.