Garde

Kapitola 39

Celou cestou autom späť mám pocit, že ideme vo vákuu. Všetci mlčia a vyzerá to, akoby nikto ani necítil. Gabriel zaparkuje tesne za maminým autom a všetci vystúpime. Dohodli sme sa, že vyrazíme až zajtra ráno, aby sa mohol Gabriel poriadne vyspať.

Nakoniec sa dohodneme, že Gabriel a Angel zostanú v mojej izbe, aby sa mohli najlepšie vyspať a ja s Adrielom budeme spať v obývačke.

Ležím s Adrielom na rozkladacej sedačke a jediné, čo nás oddeľuje od zvyšku domu sú len paravánové dvere, cez ktoré počujem klopkanie maminých papúč. Pretočím sa nabok a skontrolujem čas na nástenných hodinách. Je okolo polnoci. Adriel už dávno zaspal, no ja sa ako vždy len prehadzujem. Myšlienky mi skáču jedna cez druhú a už ma to začína ubíjať. Vtom mi zrazu niečo pristane na hrudi. S heknutím to zo mňa vyrazí všetok vzduch. Pozriem na veľkú tmavú škvrnu sediacu na mne a aj bez mňauknutia, ktoré sa po chvíli ozve, spoznám Mona. Potichu sa zachichocem a skontrolujem, či sa nezobudil Adriel. Ten však stále pokojne odfukuje.

„Prepáč, že som ťa neprišla pozdraviť," poviem chlpatému tieňu a poškrabkám ho za ušami. Mon mi očividne odpustí, lebo začne veselo priasť a hlavu mi obtiera o tvár.

„Doriti, ja neviem ako je to možné Tia!" ozve sa niekde z domu a ja spozorniem. Rozhovor, ktorý bol pre mňa doteraz len jemné šramotanie je zrazu jediné, čo počujem.

„Nekrič Mário," povie moja mama strýkovi a ozve sa tiché zapadnutie dverí. Znova pozriem na Adriela, ktorý stále spí s otvorenými ústami. Chytím Mona do rúk a opatrne sa postavím. Bosými nohami prejdem cez obývačku. Dvere, spoza ktorých sa vynorí žlté svetlo z chodby pootvorím len natoľko, aby som prešla. Na chodbe lemujúcej schody sú zavreté dvere, ktoré vedú do dedkovej pracovne. Som si takmer istá, že strýko s mamou sú za nimi. Moju pozornosť však upúta niečo iné. Annabeth sedí na vrchu schodov s tvárou pritisnutou o zábradlie. Keď vyjdem, pozrie na mňa a bližšie si pritisne deku, ktorú má okolo ramien. Jemne našľapujúc vyjdem až k nej a prisadnem si. Mona si nechám na kolenách a on sa len spokojne uloží, aby mi nechal prístup k jeho obľúbeným škrabkacím miestam.

„Hádajú sa už dlho?" spýtam sa pošepky.

Annabeth pokrúti hlavou: „Pred chvíľou vošla mama za strýkom."

„O čom sa bavia?"

„Neviem. Ale mama vravela, že klame, lebo to musel vedieť. Myslím, že to má niečo s dedkovou prácou. Možno sa hádajú o tom, kto čo zdedí. Teta Harriet vravela, že to ľudia robia. Že ona a ujo Walter sa pohádali keď zomrel ich otec. Teta vravela, že obidvaja chceli ten ich dom. Vieš ten, kde sme sa hrali na les." Zatiaľ čo Annabeth rozpráva, vidím ako sa jej trasú dlane. Vždy bola veľmi citlivá na hádky. Boli sme podarená dvojica, ja so záchvatmi úzkosti a ona s plačom, vždy keď niekto čo i len zvýšil hlas.

„Pôjdeme za nimi?" spýta sa roztraseným hlasom. Prikývnem. Spoločne sa zdvihneme a zídeme po schodoch. Zaklopem na dvere a kým vojdeme ma Annie chytí za ruku. V druhej ešte stále držím kocúra.

„Mami? Deje sa niečo?" spýtam sa potichu stojac v miestnosti, ktorá vyzerá akoby patrila do sídla z 18. storočia. Jediné okno, ktoré bývalo predtým tak často zastreté, akoby bol dedko upír bojaci sa svetla je teraz otvorené dokorán. Vedie do tmy v záhrade a vyzerá ako čierna diera. Strýko sedí opretý o dedkov masívny písací stôl a mama je oproti nemu s rukami prekríženými na prsiach. Neviem či preto lebo sa hádajú alebo je jej len zima, kvôli otvorenému oknu.

„Nie, všetko je v poriadku dievčatá," usmeje sa strýko, no vyzerá unavene.

„Hádali ste sa," pípne Annabeth spoza mňa. Nikdy sa nebála žiadneho filmu, duchov či tmy, no keď sa niekto háda, neudrží slzy. Pritisnem ju bližšie k sebe a pohľadom prejdem z nej na mamu a strýka. Vymenia si pohľady.