Garde

Kapitola 9

Vojdem do kaviarne a zvonček nad dverami zacinká. O tejto hodine je tu len jeden starý muž, ktorý vyzerá, že pozerá cez noviny niekam do diaľky. Prejdem k baru, no nikto okrem starého pána, ktorý môže rovnako tak spať s otvorenými očami nie je nablízku. Rozmýšľam čo spravím, ak sa nikto neobjaví. Mal ma tu čakať pán Wang, majiteľ kaviarne aka vynervovaný čašník, no nikde ho nevidím. Dokonca ani skutočný čašník tu nie je. Keď už chcem vytiahnuť telefón, že mu skúsim zavolať, konečne sa ozve zvonček nad vchodom.

„Nečakal som, že budeš taká presná," povie pán Wang, krivo sa usmeje a posnaží sa napraviť si pásikavo červenú kravatu. Nepodarí sa mu to a tak nechá zadnú stranu trčať do strany.

„Ešte som nikdy nepracovala v kaviarni, dúfam, že to nie je problém." Prakticky vzato som nepracovala nikde, no túto informáciu vedieť nepotrebuje.

„Nie, nie, to je v poriadku," povie bez záujmu a na najbližší stôl položí svoju tašku. Dobre, možno skôr hodí, až sa chlap s novinami preberie z tranzu a náhlivo pozrie na hodinky. Na moment sa jeho tvárou mihne zdesenie, no potom sa uvoľní a skoro nebadateľne sa usmeje.

„Elizabeth?" spýta sa pán Wang a rukou mi prejde pred tvárou. Zrejme ma neoslovil prvýkrát.

„Áno?" oneskorene sa spýtam a pozriem na stôl s rozloženými papiermi.

„Všetky dokumenty som ti už posielal, čítala si ich?" Prikývnem, no majiteľ na mňa aj tak nevzhliadne a ďalej pokračuje. „Ak teda so všetkým súhlasíš, tu to prosím ťa podpíš." Podá mi pero a ja na papier naškriabem môj podpis. Zmluvu si ešte pamätám, čítala som ju včera v noci. Chcela som to spraviť skôr, no nanešťastie sa skoro nikde na škole nenachádza tlačiareň. Musela som teda ísť k Dolores, spýtať sa či mi to nevytlačí. Bola veľmi ochotná. Skutočne veľmi. Aj keď som si chcela len v rýchlosti vytlačiť tri strany, naliehala, že si s ňou musím dať čaj. Takže sa to miesto rýchlych päť minút pretiahlo na dve hodiny. A dva čaje. Dokonca som spoznala pána Shadowa, perzského kocúra. Viac ako tieň pripomína vypasenú guľku chlpov. Okrem toho, že je jeho meno naprosto nepriliehavé, som ešte nevidela mačku so zákernejším pohľadom. Aj Robin oproti nemu vyzerá ako huňaté jahniatko poskakujúce po dúhe. No nemôžem povedať, že ma prítomnosť mačky v jej byte prekvapila. Všetky jej outfity nejaký spôsobom zahŕňajú mačky. Aj keď som nevedela, že škola povoľuje zvieratá, jediné čo ma udivilo, bolo, že mala len jednu mačku. Čakala som ich viac. Možno jej ich viac nedovolili.

„...a jediné, čo budeš robiť ty, je roznášať. Všetko jasné?" Uvedomím si, že počas celej mojej myšlienkovej úvahy pán Wang rozprával. Zrejme sa zatvárim skutočne vydesene, lebo si len vzdychne a povie: „Ostatné ti vysvetlí druhý brigádnik. Ak niečo nebudeš vedieť, spýtaj sa jeho. Už musím ísť." Posledné slová už zvolá od dverí.

Opäť sa ocitnem sama. Obzriem sa po kaviarni, no stále tu je len chlap s novinami. Hľadí na mňa a spoza okuliarov si ma zamyslene prezerá. Skôr ako ho napadne niečo sa ma spýtať, rýchlo sa poberiem za bar.

Zrazu sa zo skladu vynorí vysoký chalan a nesie bedničky plné zákuskov. Teda skôr si domyslím, že je to chalan podľa spodnej časti tela, keďže mu ramená aj hlavu zakrýva jeho náklad. Rýchlo mu uhnem z cesty a nechám ho položiť bedničky pred skoro prázdnou výkladnou skrinkou s pečivom. Keď sa vyrovná, otočí sa ku mne. V tvári sa mu zjaví prekvapenie, rovnako ako aj mne.

„Ella?" usmeje sa Alejandro, hnedovlasý chalan, ktorého som stretla na chodbe. Prikývnem.

„Som tu nová," spamätám sa a dopoviem.

„To je super," zvolá a z pultu mi hodí čiernu zásteru. Zatiaľ čo vykladá pečivo, snažím sa priviazať si ju okolo pása a nevšímať si jeho chrbát, na ktorom sa mu rysujú svaly. Jeho odbor bude určite šport.