Garde

Kapitola 29

„Čakám ťa pri stole," poviem Alejandrovi so škodoradostným úškrnom a hodím mu moju zásteru.

„Čože?"

„Práve mi skončila zmena. Odtiaľto to berie Bence," poviem a poberiem sa ku stolu, pri ktorom ma už čaká Angel. Zajtra máme písať test z matiky, takže sa ideme spoločne učiť. Aj keď si myslím, že to Angel robí len kvôli mne. Už som ju videla napísať písomku, o ktorej nevedela, na plný počet bodov.

„Náhodou ti asi mama nepovedala, čo tam bude?" spýtam sa s nádejou, na čo na mňa Angel hodí skeptický pohľad.

„Pýtaš sa, akoby si moju mamu nepoznala," povie.

„Neviem ako to zvládnem," zaborím si hlavu do dlaní. „Matika je tu o toľko ťažšia."

„Ale prosím ťa," štuchne do mňa Angel. „Ak zvládneš písomku mojej mamy, zvládneš už čokoľvek."

„Samozrejme, tomu verím. Problém je však tú písomku naozaj spraviť."

Po pár hodinách mám pocit, že sa mi rozteká mozog. Na stole pred nami už je niekoľko prázdnych pohárov od džúsu a kávy.

„Už to máš?" spýta sa Angel a ja si uvedomím, že som sa uprostred príkladu zamyslela a od tej doby sa pozerám von oknom.

„Nie, prepáč. Už fakt nevládzem," vzdychnem a zvalím sa na stôl. Angel sa len zasmeje a zoberie si jediný plný pohár.

„Povedz mi pravdu, Angel. Však žijú učitelia zo sĺz svojich študentov?" Angel zabehne a rozkašle sa. Obzriem sa okolo seba, pretože až taký dobrý vtip to zase nebol. Vo dverách zrovna stojí Tomi. Na tvári má svoj obvykle neprítomný výraz a v ústach, skutočne nechápem ako to robí, ceruzku. Možno sa stravuje výhradne koncami umeleckých pomôcok. Posadí sa pár stolov od nás, rovno za môj chrbát. Angelin pohľad je pripútaný na ňom.

„Môžeme ísť za ním," poviem, pomaly vstávajúc, no Angel ma rýchlo posadí späť.

„Zbláznila si sa?!" zasyčí na mňa.

„Ale no taaak," zasmejem sa. „Veď ho predsa poznáme. Nebude to také divné."

Angel, červenajúc sa, sklopí zrak. „Ja som sa s ním rozprávala len raz."

„Tak toto môže byť druhýkrát," nakloním sa až k nej a spoločne sa otočíme na Tomiho. Sedí tvárou k nám a sústredene niečo kreslí do skicára. Tvár má len pár centimetrov od stola, takže mu ju skoro celú zakrývajú vlasy. Na moment zdvihne hlavu, fúkne si do vlasov a automaticky si ceruzku strčí do úst. Vlasy, ktoré mu siahajú skoro až po plecia si zviaže do neforemného drdola a ako spustí ruky, pozrie priamo pred seba, kde naňho obidve s Angel mlčky hľadíme. Okamžite sa otočíme a opäť pozrieme do zošitov.

„Ešte sem pozerá?" spýta sa Angel. Nenápadne sa otočím a pozriem naňho.

„Nie." Tomi už opäť niečo kreslí. Angel naňho opäť pozrie a infantilne sa usmeje, načo sa ja až príliš zamyslím. Miesto na Tomiho sa pozriem na Alejandra. Stojí za barom, utiera poháre a o niečom sa rozpráva s Benceom. Vlasy má ako vždy vyčesané a usmieva sa len na jeden kútik. Keď si všimne môj pohľad, zoširoka sa na mňa usmeje a opäť sa venuje pohárom. Chvatne siahnem do svojej tašky a vytiahnem svoj sketchbook. V chaotickom neporiadku medzi ďalšími vecami hľadám ceruzku. Keď ju konečne nájdem, rýchlo sa pustím do práce. Prvá čiara je pult. Ďalšie už patria siluete Alejandra, ktorý ešte stále robí poriadok s riadom. Vždy mám najväčší problém s jeho ústami. Chcem zachytiť jeho úsmev a všetko, čo sa z neho dá vyčítať, no je to skoro nemožné.

Angel si ani nevšimne, že sa jej nevenujem, stále hľadí na Tomiho. Dokončím svoju skicu a otočím sa späť na ňu. Rukou má podopretú hlavu a miesto zamilovaného úsmevu, má zvraštené obočie. Oči má aj tak upreté na každom Tomiho ťahu ceruzkou. Bezmyšlienkovite spravím opäť prvú čiaru. Kruh a hrubé línie a už to ide samé. Hlava mi automaticky klesá k papieru a opäť sa dvíha na Angel. Trvá to len pár minút a rýchla skica je hotová. Väčšina ľudí, čo poznám neobľubuje kreslenie portrétov. Ja som ich však vždy zbožňovala. Hlavne to ako môžete zakresliť celý papier a až potom si všimnete, čo ste vlastne nakreslili. Že ste dokázali zosobniť niekoho, kto je viac ako pár čiar, iba pár čiarami.

Zaklapnem sketchbook a preruším Angel.

„Za chvíľu doňho prevŕtaš dieru," poznamenám.

„Vždy ma fascinuje ako dokážete kresliť," otočí sa Angel pre zmenu na mňa. Nechápavo na ňu pozriem.

„Je to zvláštne, keď sa nad tým zamyslíš. Sedíte len tak niekoľko hodín sami, len s kusom bieleho papiera a grafitom," pokračuje Angel zamyslene.

„Nikdy som sa nad tým veľmi nezamýšľala. Niekedy mám pocit, že to celé nedáva zmysel. Nechápem ako dokážu ľudia namaľovať to čo skutočne namaľujú. Niektoré kresby sú neuveriteľne dobré. Vlastne ani neviem, čo ich robí dobré, no... žiaden iný živočích to nevie. Nie, že by som chcela povedať, že som ja nejak úžasne talentovaná, iba..." Moju popletenú reč zrazu preruší hlasný hrom. Všetci sa spoločne pozrú von na parkovisko, kde práve šero preťal svetlý blesk. Zemou otrasie pretrvávajúci hlboký zvuk a na suchý betón sa znesú prvé kvapky, ktoré ihneď nasleduje prudký lejak.

„Dúfam, že úplne zmokneme ako budeme čakať na autobus," vzdychne Angel.

„Môžeme ísť s Alejandrom," poviem, na čo Angel len prikývne.

Postupne sa začína kaviareň vyprázdňovať. Aj s Angel čakáme na koniec Alejandrovej zmeny, no dážď vôbec neustáva. Matiku sme už dávno vzdali a tak len sedíme pri stole a miesto džúsu popíjame čaj.

Je pár minút pred zatvorením a Alejandro utiera stoly a všetko odkladá. V celej kaviarni zostalo len pár ľudí, no všetci vyzerajú, že sa už zberajú na odchod. Chvíľu pred našim odchodom zrazu všetko zhasne. Skúsim vypínač, no svetlo sa nezapne. V celej kaviarni je tma, dokonca vonku nesvietia ani lampy. Musela vypadnúť elektrina v celej dedine. Zrazu zazvoní pevná linka. S Angel si vymeníme prekvapené pohľady. K telefónu sa dostanem ako prvá a tak rovno zdvihnem. Naučene sa ozvem: „Pri Pustatine."

„Chvalabohu. Elizabeth to si ty?" spýta sa pán Wang, majiteľ kaviarne.

„Áno. Deje sa niečo? Už sme sa chystali zatvoriť."

„Hlásili, že sa neďaleko zrútil elektrický stĺp, chcel som vedieť, že ste všetci v poriadku," ozve sa zo slúchadla.

„Pred chvíľou vypadla elektrina, no už dlho nikto neodišiel, nemyslím, že by to niekoho zasiahlo," odpoviem.

„Tak dajte jedlo do mrazničky, tam bude najdlhšie chladno a môžete zjesť, čo budete chcieť. Volal som hasičom, no nikto to v tomto daždi nepôjde opravovať, takže elektrina tak skoro nenaskočí. Máte to na účet podniku, väčšina vecí by sa aj tak pokazila." Zatiaľ, čo mi pán Wang všetko chaoticky vysvetľuje, Angel a Alejandro na mňa netrpezlivo pozerajú.

„No, my sme už vlastne chceli odísť," poviem neisto. Na druhej strane linky zostane ticho.

„Prepáč, ja som sa asi zle vyjadril. Ten stĺp padol na cestu z mesta. Nemáte sa ako dostať do školy." Chvíľu mi trvá, kým mi tie slová naplno dôjdu. Sme tu uväznení. Pozriem na Alejandra s Angel, no oni ešte nič netušia.

„V sklade by mali byť deky. Zavolám do školy a hneď ako budem môcť prídem. Dávajte si pozor a radšej nechoďte von."

„Dobre, ďakujem," poviem a počkám, kým zloží.

„Kto volal?" spýta sa Alejandro. Rýchlo im zrekapitulujem celý rozhovor. Hneď ako skončím sa ozve zvonček a dnu vojdú dve dievčatá a traja chalani. Sú úplne zmoknutí a na tvárach majú vydesené výrazy.

„Cesta je zatarasená, nedá sa prejsť," povie jedno z dievčat.

„Tak to vyzerá, že tú písomku z histórie umenia zajtra nepíšem," povie Tomi, zatiaľ čo si žmýka bavlnenú čiapku.

„Pôjdem sa pozrieť, či sa v sklade niečo nedá použiť na ležanie," povie Alejandro a poberie sa dozadu. My ostatní presúvame stoly, aby sme mali miesto kam si ľahnúť.

„Osud ti niečo naznačuje," pošepkám Angel, ktorá sa okamžite začervená. Obidve pozrieme na Tomiho. Ihneď ako ho vidím, musím pretočiť očami. Zase žuje ceruzku. Angel sa len zachichoce.