Garde

Kapitola 30

Na zem hodíme podušky zo stoličiek a Alejandrovi sa podarí nájsť pár diek. Radšej sa ani nezamýšľam nad ich čistotou a len ich rozdelím. Diek nie je veľa, preto pre mňa a Alejandra nechám len jednu. Zamknem vchodové dvere a až vtedy mi začne dochádzať, že tu zostaneme celú noc. Vonku zúri búrka a ohýba stromami akoby chcela vytrhnúť celé mesto zo zeme. Skontrolujem kľučku a radšej sa otočím späť. Zhlboka sa nadýchnem a ignorujem hrom, ktorý za mnou trasie všetkými oknami. Je to len búrka. Len jedna noc v kaviarni. To predsa vôbec nie je taká zlá situácia. Je tu so mnou Alejandro a Angel. Okrem toho aj Tomi. Zameriam sa naňho ako sa ukladá na zem, kúsok od druhej skupiny. Asi ich nepozná veľmi dobre. Takže jediný koho pozná som ja. A po dnešku aj Angel. Aspoň sa mám na čo sústrediť. Pohľadám Angel, sediacu pri pulte akoby len čakala na objednanú kávu a pohnem sa k nej.

„Dnes už nepredávame, poď," poviem jej a rovno ju schytím za ruku.

„Čo?" zatiahne Angel, no aj tak ma nasleduje. Po ceste zoberiem pár podušiek a zastavím sa až pri Tomim.

„Ahoj, môžeme sedieť s tebou?" spýtam sa a vidím, že mu odľahne. Určite nechce stráviť celú noc sám.

„Jasné," usmeje sa. Hodím tri podušky na zem okolo Tomiho. Rovno sa posadím pred neho a keď si Angel chce sadnúť vedľa, rukou jej zakryjem miesto.

„Prepáč, tu sedí Alejandro," usmejem sa. Angel na mňa zazrie, no sadne si vedľa Tomiho. Ten sa stále pozerá do svojho skatchbooku a niečo čmára. S Angel na seba pozrieme a ja k nemu myknem hlavou, aby som ju potlačila niečo povedať. Ona však len pokrčí plecami.

Hrane si odkašlem a keď Tomi zdvihne hlavu, spýtam sa, „Čo kreslíš?" Sama nad svojou otázkou krútim hlavou. Nenávidím na ňu odpovedať, no nič lepšie ma nenapadlo. Tomi sa však usmeje, „Profesor Jakab mi povedal, že viem dobre pracovať s realistickými kresbami, ale veľmi mi nejdú tie abstraktné. Tak sa snažím nejako si to nacvičiť. Nevyzerá to veľmi dobre, no dúfam, že sa zlepším."

„To povedal aj mne, asi je to jeho obľúbený komentár," poviem.

„Neviem, mne to naozaj veľmi nejde a ty tiež zvykneš kresliť viac realisticky. Profesor Jakob je prísny, no ja ho mám rád," povie a nakloní svoju kresbu na Angel, ktorú sa k nemu nenápadne nakláňa. Tomi jej vysvetľuje, čo sa snažil, pri ktorom náčrte spraviť.

„Už máš hotovú lásku?" spýta sa Tomi. Pozriem naňho, snažiac sa rozlúštiť jeho slová, keď mi to konečne dôjde. Úlohu na umenie.

„Hmm..." vydám zo seba a rozmýšľam ako odpovedať.

„Pracujem na tom," zahovorím, no našťastie ma Tomi veľmi nesleduje. Venuje sa Angel, ktorá si obzerá jeho kresby.

„Mne sa páčia všetky," povie, opatrne držiac Tomiho skatchbook, akoby to bol samotný Dávid od Michelangela.

„Ďakujem," zasmeje sa Tomi, „počkaj ešte mesiac, dúfam, že sa zlepším."

„Tak to mi potom musíš ukázať, určite to bude úžasné," povie Angel a ja sa sama pre seba uškrniem. Nevedela som, že má Angel umenie až v takej obľube.

„Môžeš si to prelistovať ak chceš," povie Tomi ukazujúc na svoj skatchbook.

„Naozaj?" spýta sa Angel a Tomi sa len usmeje. A ja sa usmejem tiež. Žiaden z mojich plánov nefungoval takto hladko.

„Ja som svoj dokončil len včera," povie Tomi mojim smerom a mne opäť pár sekúnd trvá kým ho pochopím.

„Čo si nakreslil?"

„Prírodu. Oblohu, les a pole. Bol som sa včera previezť trocha ďalej od školy a našiel som zaujímavé miesto, kde bolo všetko, čo som chcel. Má to byť láska k životu alebo také niečo," zasmeje sa. „Chcel som spraviť niečo, čo je trváce a zároveň ma to aj posunie. Preto som tam pridal trocha abstraktnejších prvkov, aby som sa trocha zlepšil. Nebolo to jednoduché, dlho som nad tým rozmýšľal. Táto téma je komplikovanejšia ako vyzerá. Nakoniec som si povedal, že musím prestať rozmýšľať a nakresliť čokoľvek, čo ma napadne a do toho skúsiť namaľovať čo najviac pocitov. Myslím, že o to Simonovi ide. Aspoň dúfam." Nemo naňho hľadím. Trocha s obdivom a trocha zdesene. Niečo trváce a zároveň náročné, aby ho to posunulo ďalej. Príde mi, že Tomi vidí tému aspoň desaťkrát ostrejšie ako ja.