Garde

Kapitola 58

„Do riti!" počujem od Gabriela a začujem ako sa odsunie a postaví. Počujem kroky, dupajúce sem a tam, a hoci nerozoznám úplne presne, čo hovorí, neznie to ako pekné slová.

„Prepáč," zašepkám jeho smerom. Gabriel okamžite prestane pochodovať a zohne sa späť ku mne. „Omójbože, nie, len to nie. Prosím nehovor to, neospravedlňuj sa mi, len to nie. To je moja vina. Prepáč, je mi to strašne ľúto."

„Tebe je to ľúto?" spýtam sa a ucítim vlastné srdce nadhadzujúce celé moje telo. „Ja som práve podviedla Alejandra. A ty vlastne Robin! Veď nás obidvoch zabije."

„Nie, nie, nie. Ja som ťa pobozkal, to je moja vina. Alejandro musí pochopiť, že ty si zato nemohla," povie Gabriel. Nie som si úplne istá tým či on pobozkal mňa, no Gabriel to hovorí tak sebavedome, že niečo vo mne mu chce prenechať zodpovednosť.

„To je jedno," namietnem nakoniec. „Ja som pobozkala teba a ty mňa. Budem mu to musieť povedať."

„Je mi to ľúto," ozve sa Gabriel o chvíľu. „Presne toto som nechcel."

„Presne toto?"

„Áno, dostať ťa do takejto situácie. Ja viem, že nemáš tieto veci rada."

„Tieto veci?"

„Zlé. Robenie zlých vecí!"

Chcem mu povedať, že sme nespravili nič zlé. No potom si uvedomím, že by to malo byť zlé. Podvádzanie ľudí JE zlé. A tak len zostanem ticho, márne sa namáhajúc nájsť niečo, čo môžem povedať. Ani to však nestihnem, lebo sa ozve hrmot a do bunkra vpadne svetlo.

Na moment mám chuť znova dvere zabuchnúť. Zostať v tejto tme naveky. Alebo aspoň o chvíľu dlhšie.

Vo dverách sa zjaví postava. Moje oči však nie sú prispôsobené a tak ma svetlo oslepí. Skôr ako spoznám tvár nášho záchrancu, spoznám hlas.

„Čo tu robíte?" spýta sa Adriel akoby sme tu neboli uväznení, ale robili si tajnú oslavu.

„Snažíme sa dostať odtiaľto von. Ja už sem ani raz nevkročím!" odpovie mu Gabriel.

„Čo?" opáči Adriel. Konečne rozoznám celú jeho postavu ako vkročí k nám.

„Dávaj pozor na tie dvere!" zavolám za ním a radšej k nim sama pribehnem, aby som ich mohla držať otvorené.

„Ja vám fakt nerozumiem," zamrmle Adriel.

„Boli sme po tie tvoje džúsy," začne Gabriel a ukáže na fľaše pohádzané všade na zemi. „A zabuchli sa za nami dvere. Mysleli sme, že sú zaseknuté. Snažili sme sa ich otvoriť, ale nešlo nám to."

Adriel pozrie na dvere, ja sa ich držím ako prísavka, aby sa nemohli posunúť ani o kúsok.

„Zaseknuté?" spýta sa.

„Hej," odpovie Gabriel a za Adrielovým chrbtom prevráti očami.

„A držal si obidve otvárania?"

„Obidve?" pozrie naňho Gabriel. Hoci nič nepoviem, hodím na Adriela rovnaký pohľad. Obidve?

„Hej. Tento," ukáže na otváranie, ktoré zrejme držal Gabriel, vo výške pása, „a tento," ukáže na vrchné otváranie vo výške našich hláv. „Obidve stlačíš a potlačíš dvere."

„Tak ste otvárali dvere, však?" spýta sa Adriel a už aj z jeho tónu je vidieť, že vie, že sme o tom nevedeli.

„Ako mám vedieť, že sú tu dve otvárania?" rozhodí Gabriel rukami, no jeho naštvanie už oprcháva. Vidím ako mu na tvári pohráva úsmev.

„Možno keby si počúval, keď som ťa zaúčal, všetko by si vedel. Aj tak nechápem prečo ste tu boli potme. V tom veľkom Pobavšeku je baterka."

„No tak to je super," zamrmlem a rovno aj pustím dvere. V skutočnosti sme vôbec neboli nikde zaseknutí. Mohli sme sa hneď dostať von. To by sme sa potom, ale nepobozkali. Teda, to by sme sa našťastie nepobozkali.

Pozriem na Gabriela. Jeho oči sa upierajú na mňa. Nedokážem z neho nič vyčítať. Mám pocit, že jeho tvár vidím tak nejak prvýkrát.

Uvedomím si, že Adriel niečo rozpráva. A tiež, že mi pod Gabrielovým pohľadom začínajú horieť líca.

„Musím ísť na záchod," zaklamem a rovno sa otočím, nechávajúc chalanov osamote. Vybehnem po schodoch. Na chodbách sa to ešte stále hemží študentami. Vbehnem do prvých záchodov, ktoré nájdem a s potešením zistím, že sú prázdne. Zavriem sa v jednej kabínke a posadím sa na záchod. Konečne osamote sa rozosmejem. Po lícach mi stekajú slzy, ale miesto vzlykov sa len ticho chichocem.