Garde

Kapitola 7

Kaviareň je plná niekoľko hodín, takže celý ten čas behám od stolu k stolu. Keď sa konečne vyprázdni väčšina miest, mám šancu si sadnúť. Unavene sa zvalím na stoličku pri barovom pulte a som skoro rovnako spotená ako čašník. Jeho chudá postava vyjde zo skladu a zamieri ku mne.

„Ďakujem ti, Elizabeth. Bez teba by som asi skončil s kopou nespokojných zákazníkov." Jeho hlas už znie prirodzenejšie. Rukami si skontroluje vrecká a z jedného niečo vytiahne. „Asi ti to úplne nevynahradí stratený čas, no aspoň niečo," povie a do rúk mi vtisne pár bankoviek.

„Nie, to skutočne nemusíte," poviem a pokúsim sa mu peniaze znova vrátiť.

„No tak, to si si odpracovala. Predsa ťa nemôžem okradnú o tvoju energiu a čas. Okrem toho si zaslúžiš oveľa viac. Si dobré dievča," usmeje sa na mňa a postrapatí mi vlasy, akoby som mala dvanásť.

„Ďakujem," poviem a peniaze si zastrčím do vrecka.

„Už to tu zvládnem, môžeš sa vrátiť ku kamarátom," usmeje sa a do rúk zoberie handru na umývanie stolov.

Vrátim sa späť k nášmu stolu. „Prepáčte, že som odišla. Nechcela som vás tu takto nechať-"

„To je v pohode," kývne rukou Adriel.

„Je od teba veľmi milé, že si mu pomohla," pridá sa Angel. Neviem, čo povedali Robin, no tá sa neozve.

######

Keď ako poslední vychádzame z kaviarne, vonku je už tma. Všetci súhlasili, že zostaneme o niečo dlhšie, aby som si mohla posedieť aj ja. Robin bola taká zhovievavá, že ani neprotestovala. Neviem či preto, že to tak skutočne cítila, alebo kvôli Gabrielovi, ktorý ju držal za ruku tak pevne až mu beleli hánky. Čašník nám vďaka mne odpustí celý účet, takže v skutočnosti neplatia oni za mňa, ale ja za nich. Som s tým nadmieru spokojná. Ešte nikdy som nemala šancu nikomu nič kúpiť. Aj keď ostatní majú previnilé výrazy, ja som skutočne plná nadšenia.

Skôr ako stihneme odísť, zastaví nás čašník.

„Počkajte," zvolá a poklusom pribehne k nám. Do rúk mi strčí papier. Keď sa pozriem na perom napísané telefónne číslo na útržku papiera, ihneď sa začervenám. Niežeby čašník nevyzeral sympaticky, ale má už určite po štyridsiatke. On si moje rozpaky však nevšimne a pokračuje. „Dnes ti to išlo skvele. Ak by si chcela trvalú brigádu zavolaj. Pracovný čas ti dokážem upraviť podľa školy." Keď si uvedomím, prečo mi podáva číslo, skoro sa rozosmejem.

„Ďakujem," poviem a on sa na mňa len usmeje. Keď opustíme kaviareň, čašník za nami zamkne a do rúk chytí metlu. Po ceste k parkovisku sa ku mne pridá Angel.

„Zoberieš to?" spýta sa so záujmom.

„Ešte neviem," kývnem plecami, no tá predstava sa mi skutočne pozdáva. Konečne by som mohla získať nezávislosť. Som ďaleko od mami aj uja, ktorí mi tak často komandovali život a mohla by som mať vlastný príjem. Sama pre seba sa uškrniem.

„Nechce sa mi ešte ísť späť," vyhlási Robin a pohne sa k autu, no nenasadne na miesto vodiča. Miesto toho otvorí kufor a posadí sa nakraj. Všetci si spoločne sadneme k nej do kufra. Ja s Adrielom sedíme vzadu, zatiaľ čo ostatní majú nohy prevesené cez okraj.

„Čo budeme robiť?" spýtam sa.

„Nič," povie Adriel a s hlavou opretou o sedadlá za nami sa pozerá na prázdne parkovisko pred nami. „Chce niekto cukríky?" Adriel z vrecka na svetri vytiahne balíček a natrčí ho ku mne. Jeden si zoberiem a strčím ho do úst.

„Volal mi brat," povie Gabriel a všetci uprieme pohľady naňho. „Že vraj mi mama odkazuje, že už ma čaká na Vianoce. Pred nedávnom začala škola a moja mama už pripravuje Vianoce."

„Buď rád, naši sa rozhodujú až 23. Minule sme mali pol dňa na to, aby sme sa zbalili. Rodičia nám ráno oznámili, že o tretej nám letí lietadlo," poznamená Adriel s cukríkom v ústach. Nohy si pritiahnem až k brade a skryjem sa pod dekou, o ktorú sme sa podelili s Adrielom.

„A čo ty, Beth? Ideš cez prázdniny domov?" otočí sa na mňa Adriel.

„Asi áno."

„Rodinná oslava?" ozve sa spredu Angel. Na minútku znervózniem.

„Budete mať veľkú párty s kopou bohatých usmrkancov, kde dostane každí kopec nepotrebných drahých kravín?" spýta sa Robin, bez toho, aby mi venovala pohľad. Asi by som sa naštvala, no potom, čo mi povedala Angel sa neubránim otázke či Robin skutočne opovrhuje mojou alebo svojou rodinou.

„Nie," poviem. „Každý dostane jeden darček."

„A čo tvoj dedko?" spýta sa Robin a dokonca to neznie podráždene.

„Ešte pred tým ako som sa narodila nás vyhodil," poviem a všetci sa na mňa mlčky otočia. „Dedko nesúhlasil s tým, aby bola mama s mojim otcom. Keď otehotnela, povedal jej, že sa o nás postará, ale už sa s mojim otcom nikdy nesmú stretnúť. Ona sa rozhodla odísť a aj tak sa zaňho vydať."

„Takže vy sa s dedkom nevídate?"

„Už áno, teraz uňho bývame. Potom čo sa stalo môjmu otcovi to mama nedokázala zvládnuť sama. Musela by živiť seba, mňa a moju sestru. Chvíľu sme boli sami, ale ako zdravotná sestra nemá veľký plat. Preto sa rozhodla vrátiť a poprosiť dedka o pomoc. Odvtedy sme bývali s ním. Podmienka bola taká, že u neho môžeme bývať, ak budeme nosiť výhradne to s čím bude súhlasiť a chodiť do školy, ktorú sám vyberie. Peniaze na čokoľvek ďalšie nám však odmietol dať. Stále bol na mamu naštvaný, že odišla. Preto som vlastne skončila na súkromnej základnej škole. Potom som chvíľu študovala na súkromnom gymnáziu. Nikdy by mi nepovolil študovať umenie."

„Ako to, že si tu?" spýta sa Angel.

Uškrniem sa, „Je to dobrá škola a on nevie, že mám odbor umenie. Myslí si, že som na základe ako Angel."

„Preto od neho nedostanem na Vianoce nič. Vlastne s nami ani nevečeria. Vždy má nejaký dôležitý večierok s veľmi váženými chlapíkmi v drahých oblekoch. My s mamou, sestrou a ujom oslavujeme spolu." Potom čo dopoviem nastane ďalšia vlna ticha. Jediný kto sa pohne je Adriel, ktorý sa prisunie ku mne a jednou rukou ma objíme.

„Kde vlastne býva tvoj dedko? Ešte si nám nepovedala odkiaľ si," so súcitnými úsmevom na mňa pozrie Angel.

„Dedko sa narodil v Nemecku, no neskôr sa kvôli práci presťahoval do Anglicka kde s ním bývame doteraz. No otec je zo Slovenska. Vlastne aj mama. Babka bola Slovenka. Ja som tam tiež vyrastala."

„No super," zamrmle Robin a hodí pohľad po Gabrielovi, ktorému sa rozžiaria oči.

„Ja tom tiež zo Slovenska," zvolá na celé auto po slovensky.