Garde

Kapitola 22

Pred klubom už stoja Robin s Gabrielom. Rýchlo pribehnem k nim.

„Nenašli ste ho?" preruším ich hádku.

„Tam leží," kývne hlavou Gabriel na múr pred vstupnými dverami. Dobehnem až k Adrielovi a nešetrne ním zatrasiem.

„Adriel, si v pohode?" Adrielove oči sa pomaly otvoria.

„Beeeeth," prudko sa posadí, „Som rád, že ťa vidím." So širokým úsmevom ma objíme.

„Kam si ušiel? Všetci sme ťa hľadali," spýtam sa, no neubránim sa úsmevu.

„Chcel som si ísť kúpiť mafin. No predstav si, že Pustatina má zavreté. To nie je dobrý obchodný ťah," zamračene krúti hlavou.

„No jasné, veď predsa o polnoci je najväčší predaj," rozosmejem sa.

„Ono je polnoc?" zhrozene sa ma spýta Adriel. „Ja som si ani nevšimol." V skutočnosti bude tak desať, nechám to však tak.

„Radšej by sme mali už ísť," poviem.

„Počkaj!" zvolá Adriel a nedovolí mi postaviť sa. „Nikomu to nehovor, ale som rád, že ste všetci tu."

„Že sme všetci tu?"

„Áno, že ste ma išli hľadať. Vieš, ak príde apokalypsa, chcem vedieť, že mám pri sebe ľudí, ktorí ma nezradia. Ktorí ma pôjdu hľadať aj o polnoci," povie Adriel.

„Ak tá tvoja apokalypsa skutočne príde budem prvá, ktorá ťa bude čakať v bunkri," usmejem sa na Adriela, ktorý sa kýva zo strany na stranu. Rukami sa oprie za seba o múrik a hlavu vytočí na nebo. So zavretými očami sa usmeje na hviezdy.

„Trochu sa bojím. Viem, že mi veľa ľudí neverí, no oni to nechápu. Ja som si istý, že to raz príde. Snívalo sa mi to." Nie som si istá, čo odo mňa Adriel chcel počuť a tak len mlčím. On sa však po chvíli opäť pozrie na mňa, teraz už s vážnym výrazom.

„Nie som blázon, Beth. Ten sen sa stále vracia. Mám ho už odmalička. Zo začiatku som tomu neprikladal veľkú váhu. No potom sa stalo to so Sofiou."

Čakám či sa Adriel znova rozhovorí, no vyzerá to, že sa presunul do svojho vnútorného sveta. Niečo na tom ako to povedal mi však nedá pokoj.

„Čo sa stalo?" spýtam sa, no Adriel nereaguje. Už očakávam, že sa odpovede nedočkám, keď sa Adrielove oči uprú na mňa tak rýchlo až nadskočím.

„Pred pár rokmi sa mi snívalo ako sa Sofia zabije. Bola to naša kamarátka. Bol to prvý rok ako sme sa nasťahovali na intrák a ona bývala s Angel. Nikdy som o tom sne nikomu nepovedal, bál som sa, že si budú myslieť, že sa mi to sníva, lebo to tak chcem. Bola to strašná hlúposť, mal som s tým ihneď ísť za ňou. Vtedy ma to však ani nenapadlo. No potom ju našla v kúpeľni. Stále si pamätám ako sme sa prvýkrát dotkli jej krvi." Adrielove oči sa začnú plniť slzami. Vyzerá neprítomne; jeho pohľad ide mimo mňa.

„Adriel, kto ju našiel?"

„Angel. Bola v kúpeľni. Ja som bol na tréningu. Pamätám si ako sme stáli vo dverách. Vždy som nás pred takýmito situáciami chránil. Jej pamäť vťahuje všetko. Ona dokáže žiť v každom momente, ktorý už prežila. Žiadna spomienka jej nebledne tak ako iným ľudom. Preto sa ešte stále budíme zo snov. Jej telo je stále v kúpeľni." Po celom tele mi prejdú zimomriavky. Každý ten krát, keď som počula ako sa Angel strhla zo spánku. Musel to byť ten istý sen, tá istá realita. Čo ak mal Adriel pravdu? Vždy som to brala ako vtip, ako slabšiu paranoju, no čo ak sú jeho sny fakt niečo ako predpovede?

„Preto som taký dôkladný pri všetkých tých opatreniach. Nechcem prežiť ďalšiu Sofiu." Ani si nevšimnem, že k nám prišla Angel. Sediac vedľa Adriela sa opiera o jeho chrbát, díva sa pred seba a po lícach jej tečú slzy. Ja som príliš vystrašená, aby som plakala.

######

„Robin, nehádž do mňa tie cukríky," zaháňa sa Gabriel po Robin, ktorá sa len so smiechom uhýba. Vyzerá to, že už nie sú pohádaní. Sedíme v Robininom aute a volant má teraz v rukách Gabriel. Angel zaspala na Adrielovom ramene, zatiaľ čo on odniekiaľ vytiahol nakrájanú mrkvu, takže sa jeho chrúmanie mieša s Robininým smiechom. Jediný, kto tu nie je, je Alejandro. Rozhodol sa zostať ešte chvíľu v meste, keď pred barom stretol pár svojich kamarátov. Pýtal sa či nezostanem s ním, no na niečo také už dnes nemám energiu.

„Ako sa dostaneme dnu? Nebude sa na nás Koskinen hnevať?" spýtam sa potichu.

„Nie. On len vyjde na chodbu a zakričí večierka," odpovie Adriel.

Hneď ako zaparkujeme, spoločne vojdeme do školy. Dnu sa dostaneme vďaka Adrielovmu zväzku kľúčov. Potichu kráčame chodbou, keď sa zrazu otvoria najbližšie dvere a von vyjde Tomislav; chalan, s ktorým chodím na väčšinu umeleckých hodín. So strapatými vlasmi a ospalým výrazom sa vyšuchtá na chodbu a keďže sme nezasvietili svetlo, chvíľu mu trvá, kým si nás ako siluety všimne. Nadskočí na mieste a zakľaje.

„Tomi!" potichu ho napomeniem. „Chceš všetkých zobudiť?!"

„Ani neviete, ako som sa zľakol!" povie Tomi a pohne sa ďalej po chodbe, nech už ide kamkoľvek.

My sa rozdelíme a ja s Angel vojdeme do našej izby. Hneď ako za sebou zavriem dvere, zasvietim. Srdce mi ešte stále prudko bije, no na tvári mám úsmev. Keď sa otočím na Angel, jej tvár horí na červeno. Ešte som nevidela nikoho okrem mňa takto okato sa červenať.

„Si v pohode?" spýtam sa.

Angel na mňa rozrušene pozrie a neisto sa usmeje. „Jasné, prečo?"

„Vyzeráš ako ja po pätnásť minútovom behu."

„Čože?" zvolá Angel a hodí rýchly pohľad do zrkadla. S úškrnom sa hodím na posteľ a keď na mňa Angel uprie svoj previnilý výraz, rozhodnem sa nevzdať svojho pátrania.

„Zrejme je to ešte z auta, Adriel má nepohodlné ramená. Vidíš, už je to skoro preč?"

„Netvár sa tak nenápadne. Viem, prečo sa ľudia červenajú, mám v tom dlhoročnú prax," zatvárim sa dôležito, zatiaľ čo sa Angel vyhýba očnému kontaktu. „Nebežali sme, nič trápne sa nestalo, takže-"

„Dobre, ak chceš poviem ti to," vzdychne si Angel a posadí sa ku mne. Nakloním sa k nej bližšie, aby mi nič neuniklo. „Nikomu to nepovieš!" vystríha ma a ja horlivo prikývnem.

„Páči sa mi Tomi," povie Angel a jej líca sa opäť rozhoria. Úsmev sa mi rozšíri ešte viac.

„To je super. Mala by si ho niekam pozvať."

„Zbláznila si sa? Veď ho vôbec nepoznám, bolo by to čudné," povie Angel a očami prevŕtava dieru v stene pred sebou.

„No a to je presne dôvod prečo by si ho mala niekam pozvať. Aby si ho spoznala?"

„Takže ty by si Alejandra niekam pozvala, ak by nepozval on teba?" spýta sa Angel a mne úsmev rýchlo zmizne.

„Dobre," vzdychnem, „nie je to také jednoduché. Ale zo mňa by si si príklad brať nemala."