Spev sirény

♒︎ PÄŤDESIATA ÔSMA KAPITOLA ♒︎

Už som chápala, prečo avadariánske sirény nesmeli opustiť Plytčiny, preplávať Koralové bariéry, zanechať za sebou Jaskyňu konca.

Nebolo to preto, že by nám ľudia mohli ublížiť.

Že by nás mohli zabiť.

Že by mohli zneužiť náš dar.

Dar, ktorý z temnoty večitých hlbín ukoval samotný Marath, aby nám ho potom mohla jeho sestra Aries vdýchnuť do pľúc, keď sa zrodíme z tmavého piesku a slanej tmy bohyne Gwynris.

Teraz som to už chápala.

To nie ľudia boli hrozbou pre nás.

To my sme boli hrozbou pre nich.

Vedeli sme liečiť a oživovať.

No vedeli sme i ničiť a zabíjať.

Možno nám v hrudi netlkotal život v podobe spínajúceho sa srdca, no boli sme schopné cítiť.

Strach.

Radosť.

Lásku.

Hnev.

Stvorilo nás more, ktoré bolo našou súčasťou, obmývalo vnútorné steny našich tiel, brúsilo hrany našich neúplných duší.

A každá emócia zvlnila jeho hladinu inak.

No hnev...

Hnev more utíšil. Iba na chvíľku, iba na taký čas, aby sa rozpútal chaos, pri ktorom sa nebesá sklonili k moru, aby spolu vytvorili niečo ešte hrozivejšie, ešte majestátnejšie.

Búrku.

Búrku, v ktorej čakala smrť.

Mala som zomrieť hneď, ako som vyčerpala všetku moc svojho daru. Moju dušu si mal vziať samotný Marath a uväzniť ju vo svojom večitom kráľovstve mŕtvych.

Ale...

Ako som už raz spomínala, Marath mal veľmi nezvyčajný zmysel pre humor. Zvrátený. Štipľavý. Nekompromisný.

Dal mi svoje požehnanie, aby som sa ešte raz mohla vzoprieť svojmu osudu. Ešte jedinký raz. Celkom naposledy.

Aby som navždy skoncovala s nádejou, s ktorou sa to celé začalo.

S nádejou menom Ash Zephyr.

Jeho telo neúprosne klesalo ku dnu, akoby sa doňho niečo zadraplo a ťahalo dolu. Do záhuby. Divoko metal nohami, prstami driapal morskú tmu, zo zdurenej modrastej šije mu unikali obrovské vzduchové bubliny, pretože kričal.

Nie. Ash Zephyr nekričal.

Ash Zephyr sa zmietal v zúfalom agonickom vresku, ktorý sa zarezával do kostí ako nabrúsená čepeľ loveckého noža.

Bál sa. Jeho strach páchol tak skazene a hnilobne. Lákal k sebe dravce oveľa hrozivejšie ako ľudožravé sirény.

Zacítila som, že nás sledujú ich zvedavé oči. Zvedavé a čakajúce.

Morskí démoni boli všade navôkol. Roztvárali svoje špicaté tlamy, z čiernych tesákov im kvapkal hlad, v prázdnom pohľade sa im blýskala krvilačnosť. Ich neúplné telá strácajúce sa v čiernych hlbinách sa vlnili v rytme smrtiaceho tanca. Dotrhanými plutvami pokojne rozrážali vodu, bodce na ich chrbtoch sa hrozivo chveli a vydávali pri tom odporný škripot – akoby niekto škrabal nechtom po kameni.

Schmatla som berylovú kopiju a beštie spozorneli – akoby si na zlomok sekundy mysleli, že ju chcem obrátiť proti nim.

Keď som ju vtisla Ashovi do stuhnutých dlaní, ani nedýchal. Akoby mu v hrudi zamrel všetok život.