Spev sirény

♒︎ ŠTYRIDSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA ♒︎

Poludňajšie slnko pálilo ako divé, tak sme si sadli do tieňa pod stajne, kde sme našli aký-taký chládok. Damon si odtrhol steblo trávy a vložil si ho do úst. Lakte si zaprel do pokrčených kolien, oči uprel niekam pred seba.

Na miesta, kam som nedovidela.

Na miesta, ktoré videl iba on.

Utrela som si z čela perličky potu a rozopla gombíky na košeli. Bola naozaj príšerne horúco, ak to takto pôjde ďalej, miazga v mojich žilách sa premení na slaný morský piesok.

„Mám rád ten pokoj, ktorý toto sídlo ponúka," prehovoril Damon sčista-jasna. „Bola to jediná vec, o ktorú som svojho otca požiadal."

Otočila som k nemu šiju. „Myslela som si, že toto sídlo si dostal do vienka spolu so svojím titulom."

Potriasol hlavou. „Patrilo mojej matke. Nikdy nie korune."

Až teraz som si uvedomila, že o svojej matke mi nikdy nič nepovedal. Vlastne o nikom z kráľovskej rodiny Thornheartovcov. Okrem svojho otca.

„Keď zomrela, sídlo sa dostalo do správy mesta. Môj otec si naň nikdy nenárokoval. Vlastne, nikdy to tu nemal príliš v láske." Žul šťavnatú bylinu a očami plával po blankytnej oblohe, na ktorej nebolo ani jediného mráčika. „Keď som vstúpil do námorníctva, chcel som sa z plavieb vracať niekam, kde by som mohol byť aspoň na chvíľu niekým iným ako len korunným princom. Kde by to aspoň z časti vyzeralo ako domov." Pokrčil plecami a konečne mi pozrel do očí. „A tak som ho požiadal o toto sídlo. Dal som ho opraviť, zamestnal som nejakých ľudí a na malú chvíľu svet vyzeral zase o čosi normálnejšie. Ja som sa cítil normálnejšie. Ako skutočný človek. Ako niekto, kto môže mať sny a podnikať nebezpečné výpravy doprostred rozbúrených oceánov. Ako niekto celkom obyčajný, komu na pleciach neleží osud celej Kassei."

Rozumela som mu. Moja duša rozumela každému jednému slovu, za ktorým sa skrývala túžba byť aspoň na chvíľu niekým iným... Aspoň na malý okamih môcť zmeniť svoj osud, ktorý vám bol daný bez toho, aby ste s tým súhlasili alebo k tomu niečo povedali.

Rozumela som mu viac ako ktokoľvek iný, aké je to byť zviazaný neviditeľnými reťazami koruny. Tá neustála ťažoba, ktorá zvierala moje vnútornosti...

Pociťoval to aj on. Byť princom nebolo len výsadou. Mohli ste mať možno všetko, na čo ste ukázali, no nemali ste slobodu.

Len nekonečnú samotu.

„Ako vyzerala?" Neviem, čo mi to napadlo, ani či to bola najvhodnejšia otázka, no moje ústa boli šikovnejšie ako moja myseľ. Patrične som jej za to vynadala.

Zarazil sa. „Ako vyzerala moja matka?"

Prikývla som. „Občas, keď ma rodičia držali zamknutú vo svojej komnate a chýbalo mi more, jednoducho som si ho predstavila. Každučký jeden detail, ktorý som si pamätala, som si vybavila a odrazu som ho mala pred očami. A mohla sa ho dotknúť. Mohla som sa doň ponoriť a zabudnúť na všetko vôkol mňa. Na všetko, čo ma ťahalo ku dnu. Čo mi nedalo dýchať ani spávať."

V očiach sa mu zablysla bolesť taká hmatateľná, že ma na mieste zamrazilo. A aj keď bolo slnko žeravé a chcelo nás zaživa uškvariť, v tej chvíli mi bola zima.

Zahniezdil sa na mieste a jazykom si prehodil steblo trávy z jedného kútika do druhého. „Bola nádherná. Srdečná. Vyžarovalo z nej teplo a... úprimná a nezištná láska. A aj keď pomaly zabúdam na jej tvár, na tón jej hlasu, na lásku, ktorú mi dala, nezabudnem do konca svojho života." Bol muž a aj napriek tomu rozprával o láske tak otvorene, akoby celý svoj život nerobil nič iné, iba hovoril o láske.