Spev sirény

♒︎ TRIDSIATA PRVÁ KAPITOLA ♒︎

Akonáhle som pod rozochvenými prstami zacítila slabnúci tep zakrvaveného telíčka, všetku svoju energiu som sústredila na jeho záchranu. Vyslobodila som ho zo slizkej pasce a opatrne položila na rozložené teplé uteráky vedľa Celeste. Nemala som príliš na výber. Musela som najprv zachrániť dieťa, potom ratovať ju.

Navlhčeným bavlneným obrúskom som poutierala mĺkve bábätko a priložila mu dlaň na hrudník, ktorý sa len ťažkopádne nadvihoval. Okrem sťaženého dýchania však všetko vyzeralo dobre, dievčatko sa narodilo zdravé.

Bude to hračka, pomyslela som si, nasala som do pľúc toľko vzduchu, koľko bolo možné, a opäť sa ponorila do melancholických elégií, ktoré mi rozvibrovali každučký sval v tele.

„No tak, preber sa!" mrmlala som si popod nos, keď som kontrolovala dievčatku pľúca. „No tak, dievča, preber sa!"

Útulná izbietka, kde Celeste prebývala celkom sama, sa razom naplnila mojím neutíchajúcim spevom. Tón za tónom. Verš za veršom.

Ibaže... akoby to stále nestačilo.

Dieťa prestávalo dýchať. Zlyhávalo mu srdce.

Žeby som urobila niečo zle?

Vymklo sa mi to spod kontroly?

Môj spev predsa liečil, akoto že bábätko sa nepreberalo k životu?

„No tak, zaplač," vyštekla som do tmavého prázdna vôkol mňa, no neprestala som spievať.

A spievala som stále ďalej.

Aj keď som už nemala žiaden vzduch v pľúcach.

Aj keď mi už vypovedávali sily.

Moja moc slabla.

A dieťa umieralo...

A spolu s ním aj Celeste.

„Marath, blahoslavený boh všetkého živého i mŕtveho, prosím daj mi silu. A ty bohyňa Gwynris, stoj pri tejto žene, dožič jej zajtrajšok," vyriekla som z čistého zúfalstva, uvedomujúc si, že som každou ďalšou premárnenou sekundou prehrávala. Zlyhávala.

Dala som Celeste nádej, že to zvládnem, no...

„Dopekla, bohyňa Aries, ty si ma predsa stvorila," po lícach sa mi kotúľali slzy veľké ako hrachy, „prosím, vlej mi do žíl viac sily. Daj, aby som ich zachránila. Daj, aby som..." Nedopovedala som.

Bola som predsa na súši, tu mi moji bohovia nemali ako pomôcť.

Bola som tu len ja.

A dva zatratené životy.

Zaťala som dlane do pästí, nechty som si zaryla hlboko do mäsa. Potrebovala som cítiť svoju miazgu. Kožu som mala v jednom ohni, celé telo ma pálilo, hrudník mi zvieral ohnivý kotúč bolesti, keď som prekračovala hranicu, za ktorou som sa ešte nikdy neocitla. No dnes som mienila urobiť výnimku.

Neodradilo ma ani to, že by som sa odhalila. Nie, dnes nie.

A ani nikdy inokedy. Ak som chcela liečiť, musela som do toho dať všetko. Musela som zariskovať.

Ako vtedy s Ashom.

Zavrela som oči a začala som spievať hlasnejšie.

A mocnejšie.

A celou svojou dušou.

Ten ohlušujúci rev trhal ušné bubienky, no mne to v tej chvíli bolo jedno. Pred očami som mala len jeden cieľ – zachrániť Celeste a jej dieťa.

A spievala som až dokým ma nepohltila mrazivá ničota. Až dokým sa mi miazga v žilách nepremenila na piesok. Až dokým som neprestala dýchať.

Až dokým mi neprestalo tĺcť srdce.

Srdce liečiteľky.