Spev sirény

♒︎ TRIDSIATA SIEDMA KAPITOLA ♒︎

„Ako často si využívala svoju moc?" Studenou tmou zahrmel Damonov hlas. Vedel, že už nespím.

S odpoveďou som sa príliš neponáhľala. Aj tak to bola jeho vina.

„Niečo som sa ťa pýtal, tak mi odpovedz." Z hlasu mu sršala hrozba.

„Len, keď to bolo nevyhnutné," odsekla som, končekmi prstov som si masírovala spánky, v ktorých mi bubnovala ostrá, bodavá bolesť.

„Len keď to bolo nevyhnutné znamená presne čo?" zavrčal, urobil pár krokov a jemným cvaknutím zažal svetlo.

Chvíľku mi trvalo, kým si moje oči zvykli na to, že tma je už nenávratne preč. Studenými dlaňami som si prešla po rozhorúčenej tvári a zavzdychala. Od znechutenia. Z tohto muža sa mi dvíhal žalúdok, ani som sa naňho nemusela pozerať. Bol otravný ako roj nenásytných komárov, alebo vínnych mušiek.

Podišiel bližšie a vyceril na mňa tie žiarivo biele tesáky, v priehlbinke medzi kľúčnymi kosťami mu divoko pulzoval tep. Svojou zhovorčivosťou som ho musela určite privádzať do šialenstva. „Spýtam sa ťa to ešte raz: Ako často si využívala svoju moc?"

„Občas, stačí?" Rozhorčene som rozhodila rukami, až mi z toho prudkého pohybu zapraskalo v lebke. „A daj mi už konečne pokoj!" vyštekla som po ňom, ohromená silou svojho hlasu.

Chladnokrvne sa narovnal do celej svojej – ozrutnej – výšky a len si odfrkol. Tak povýšenecky, akoby mu patril celý svet.

Och, samozrejme, že mu patril, bol predsa synom najmocnejšieho muža Kassei – bol korunným princom.

„Gratulujem ti, skoro si sa zabila."

„Aspoň nemusím čakať na to, kedy to urobíš ty," chrstla som mu do tváre, neuvedomujúc, že som priam vyskočila z postele.

Podvihol dokonale klenuté obočie a zagúľal na mňa očami. „Och, bohovia, si tak strašne otravná."

„Pretože ty si úplne ideálny spoločník," odvrkla som mu, prekrížila si ruky na prsiach a čakala som, kedy to už konečne so mnou vzdá a odíde.

Alebo ma najskôr vlastnoručne uškrtí a potom odíde.

Nebezpečne blízko sa ku mne naklonil. „Rozmýšľaj, princeznička, čo by som asi tak z toho mal, ak by som ťa zabil?" Dlhá, hrubizná jazva, ktorá mu pretínala ľavé oko a časť líca, sa mu pri tom namyslenom úškrne zmrštila ako vretenica premeriavajúca si svoju nič netušiacu korisť.

Poklepala som si po brade. „Napríklad preto, že som siréna?"

Zmyselné plné pery sa mu zvlnili v lačnom, nenásytnom úsmeve. „Správne, princeznička. Si siréna. Tá najvzácnejšia, akú kedy Marath nechal kráčať po tejto zemi."

Marath?

Ako je možné, že poznal mojich bohov?

Asi si všimol môj prekvapený výraz, keď dodal: „Chcel som tým len povedať, že ja by som z tvojej smrti nemal vôbec, ale že vôbec nič."

Pokývala som hlavou. „Skvelé, po týchto slovách mi je hneď lepšie."

„Óóó, naučila si sa používať sarkazmus."

„Naučila som sa mnoho ďalších vecí," chrstla som mu do tváre so všetkým srdom, ktorý som v sebe nazbierala.

Zvraštil čelo, medzi obočím mu vystúpilo riečisko jemných striebristých vrások. „Škoda, že používanie dýky v tom nebolo." Myslím, že prebodnutie tou zasratou harpúnou bolelo menej ako hanba, ktorá mi práve teraz zaplavila celé telo.

„Čo odo mňa chceš?" Ustúpila som o krok dozadu, akoby som sa v kútiku svojej duše bála jeho odpovede. Jeho reakcie. „Mám zachrániť nejakú z tvojich mileniek, ktorá trpí svrbením alebo pálením?" Narážala som na intímne problémy, o ktorých nemali muži ako on ani potuchy. „Alebo ti umiera priateľ? Pri všetkých bohoch, tak už hovor!"

Pošúchal si bradu, žiarivé zafírové oči mal zúžené do tenulinkých štrbiniek. „To by som od teba nikdy nežiadal."

Jeho odpoveď ma zarazila. „Nežiadal?" Zopakovala som, neveriac vlastným ušiam.

„Ty sama by si sa mala rozhodnúť, či niekomu pomôžeš alebo ho zachrániš."

Ostentatívne som pokrútila hlavou. „Sám neveríš tomu, čo hovoríš."

„Ty máš moc liečiť, nie ja. Ty sa rozhoduješ, ako s ňou naložíš." Jeho slová... Zneli tak akosi inak. Skutočne. Pravdivo. Úprimne.

Zhlboka sa nadýchol a nebadane si oblizol spodnú peru. „Ale ak už chceš liečiť alebo oživovať hocikoho, koho stretneš, prosím, dbaj na to, aby sa ti obnovili sily. Nemala by si prekračovať svoje hranice."

Sledovala som ho so zatajeným dychom, premýšľajúc o každom jednom slove, ktoré mu vykĺzlo z úst. „Odkiaľ to všetko vieš?"

Pozeral mi priamo do očí, no ja som mala pocit, akoby dovidel až do mojej duše. Na prísne zaťatej tvári mi nešklblo ani svalom. Mlčal, pretože premýšľal, čo mi má odpovedať alebo sa so mnou len zahrával?

„Odpovedz," zasyčala som naňho cez slzy, ktorým som sa odrazu nedokázala ubrániť.

Vypnutá hruď sa mu prudko zdvihla a potom klesla. „Z legiend, ktoré o vás kolujú."

Nevedela som prečo, no moje vnútro mi našepkávalo, že mi nepovedal celú pravdu.

„A teraz ma ospravedlň," na päte sa zvrtol a zamieril k masívnym mahagónovým dverám, „no mám naliehavejšiu prácu ako odpovedať ti na otázky."

Chcela som ho zastaviť, no nevedela som ako.

Mosadznú kľučku mal skoro na dosah, už-už otváral dvere, keď mi v hlave skrsol celkom šialený nápad. Nie, nebol to len šialený nápad. Bolo to čisté bláznovstvo.

„Naučil by si ma narábať s dýkou?" Hlas sa mi triasol od vzrušenia i nedočkavosti. Tento muž predo mnou niečo skrýval a ja som chcela zistiť čo.

Zastal, no neotočil sa ku mne. „Dnes popoludní na tréningovom poli za stajňami. Ak budeš meškať čo i len sekundu..."

„Áno, viem, dotiahneš ma tam aj nahú," dokončila som zaňho s kyslým výrazom na tvári.

„Chcel som povedať: Rozlúč sa s výcvikom. No ako si želáš." Mierne ku mne pootočil tvár a s prefíkaným, drzým úsmevom zapriadol: „Nevedel som, že si taká divoška. Vtedy v Jyrosse si vyzerala tak nevinne." Provokatívne na mňa žmurkol a už ho nebolo.

A ja som si uvedomila, že sa mi to páčilo.

Bastard jeden!