Spev sirény

♒︎ ŠTYRIDSIATA PIATA KAPITOLA ♒︎

Oranžové slnce ešte nezapadlo za horizont, tak mi Damon navrhol, že mi poukazuje svoje sídlo. Prešiel so mnou každučké jedno poschodie, vošiel do každej jednej izby, ukázal mi hosťovské kúpeľne aj obrovskú sklenenú záhradu plnú sýtozelených rastlín, ktoré boli obťažkané obrovskými kvetmi. Ich okvetné listy vo veľkosti mojej dlane hýrili všetkými možnými farbami.

„Toto je zimná záhrada. Je síce náročná na polievanie a starostlivosť, ale kruté zimné mrazy ťa nikdy nepripravia o pestrofarebné divadlo," vysvetlil mi Damon, keď zatváral sklenené dvere s úhľadne kovanou zlatou kľučkou.

Kráčali sme ďalšou chodbou a zdolali ďalšie úchvatné schodisko, keď sa odrazu Damon zastavil pred obrovskými dvojkrídlovými dverami z tmavého ebenového dreva – mali rovnakú farbu i lesk ako jeho vlasy.

„Tu sa nachádza tvoja izba?" spýtala som sa nenúteným tónom.

Pokrútil hlavou a otvoril dvere.

Najprv ma ovanul studený vzduch a potom som zacítila vôňu starého pergamenu.

Vošli sme dnu a ja som sa nestačila diviť. Stála som uprostred tej najväčšej knižnice, akú som doposiaľ videla. Steny boli lemované drevenými policami, ktoré sa prehýbali pod váhou rôznych kníh, dlážku pokrýval mäkučký koberec z kašmíru, na okrúhlom stole uprostred knižnice boli rozprestreté zhúžvané námorné mapy. Bolo ich tam toľko... Opäť som sa ocitla u otca v pracovni. Nasávala som tú vôňu do pľúc a snažila sa ju vryť hlboko do pamäte.

„Okrem koní a kvetov milovala aj knihy," prehovoril ku mne, no aj napriek tomu som mala pocit, akoby to hovoril sám sebe. Akoby sa uisťoval, že nezabudol na veci, ktoré milovala. Že nezabudol na svoju matku.

Podišla som k jednej polici, odkiaľ na mňa hľadeli útle chrbty kníh v odtieňoch červenej, ružovej a fialovej. Siahla som po jednej, poťažkala si ju v rukách a obzrela si jej obálku, na ktorej sa vynímalo úhľadné zlaté písmo.

„V objatí vojvodu," prečítala som jej názov a vybrala si ďalšiu knihu. „Škandalózny vikomt."

Damon sa zasmial. „Mala rada príbehy so šťastným koncom." Zahryzol si do spodnej pery a žmurkol na mňa. „Ak budeš chcieť, môžeš si nejakú prečítať."

„Keď sa budem cítiť osamelá, určite sem zájdem." Vrátila som knižky späť na svoje miesto a pristúpila k stolíku s mapami. Končekmi prstov som opatrne prešla po zažltnutom pergamene, ktorý v sebe ukrýval celý svet. „Precestoval si ho celý?"

Damon najprv nerozumel mojej otázke.

„Svet," dodala som v rýchlosti.

Zabodol ukazovákom do stredu jednej z máp a pokrútil hlavou. „Väčšinu života som strávil na lodi, no čo sa týka pevniny, pravdou je, že ako korunný princ som sa dostal skoro do každého kúta v Kassei."

„Nelákalo ťa objavovanie nových krajín?"

„Možno raz," privolil, no v hlase mu zarezonovalo čosi ťažké, čosi, čo tam nepatrilo. Akoby naňho opäť doľahla všetka ta ťarcha, ktorú musel nosiť na svojich pleciach ako nasledovník trónu.

„A čo je tamto?" spýtala som sa odrazu, keď som na stolíku pod vysokánskym oblokom zbadala obrovskú čierno-hnedú guľu stojacu na masívnom podstavci, ktorej stredom prechádzala úhľadná zlatá tyč a držala tú guľu temer vo vzduchu. Vyzeralo to ako kúzlo, ako očný klam.

Keď si Damon uvedomil, na čo sa pozerám a z čoho som taká ohromená, len sa pousmial a pristúpil k tej zvláštnej guli. „Toto tu sa volá glóbus, princeznička."