Spev sirény

♒︎ DESIATA KAPITOLA ♒︎

Celú noc som spievala. Ash z toho musel šalieť, no oceňovala som, že na sebe nedal nič znať. Nemyklo mu ani brvou, dokonca si stačil na pár hodín aj zdriemnuť – neviem, či naozaj, alebo mi zaklamal, no bola som rada, že nevzal nejakú skalu a neotrieskal mi ju o hlavu.

Tesne pred svitaním som mala rany na chrbte zacelené, no zostali mi po nich hrubizné jazvy. Na malú chvíľu som na sebe zacítila Ashov pálčivý pohľad, no aj napriek tomu, môj zvrásnený chrbát nijako nekomentoval.

„Pripravený?"

„A ty?" odpovedal mi otázkou, pričom mi neunikol jeho zvedavý pohľad.

„Myslím, že áno," boli moji jediné slová, ktoré som mu venovala predtým, ako som sa vrhla do nadýchanej morskej peny.

Poslúchol moje varovanie a nevychádzal za mnou, zostal stáť opretý o vlhkú stenu jaskyne, pohmkával si melódiu nejakej piesne, pričom si podupkával jednou nohou do rytmu.

„Tuším tu má niekto dobrú náladu," zapriadla som sladkým hláskom.

„Nuž, asi sa teším na to šialenstvo, do ktorého si ma zatiahla." Ash si prekrížil ruky na hrudi, na sánke mu zašklbalo svalom.

„Ak chceš, môžeš tu ostať," odvetila som mu bez záujmu.

Neveriacky pohodil hlavou. „Si šialená."

„Možno práve vďaka tomu si stále nažive," rypla som si doňho, keď som k nemu pristúpila. Od vzájomného dotyku našich tiel nás delila len úzka štrbinka temna, do ktorého bola ponorená celá dutina jaskyne.

Na krku ma pošteklil jeho horúci dych. „Čo potom, keď tvoj ľud zistí, že si ušla?"

Mykla som plecami. „Nič. Jednoducho ma vyškrtnú zo svojho zoznamu."

„Nyssa," vyslovil moje meno s odtienkom zakázanej túžby, ktorá mi okamžite zahmlila úsudok. „Nechcem... nechcem, aby si sa dostala do problémov. Kvôli mne."

Akoby som v nich nebola až po uši.

Zhlboka som sa nadýchla a odstúpila nabok. „Celý svoj život som snívala o tom, že raz z Plytčín odídem. Hrdo. So vztýčenou hlavou. Bez strachu, že by ma za moje neprípustné myšlienky niekto potrestal, ako to tu majú vo zvyku."

Ashovi sa rozšírili zreničky – akoby si práve niečo uvedomil.

A ja som pochopila, že som mu práve prezradila viac, ako som chcela.

Pri všetkých morských bohoch!

„Ten chrbát..." začal, no hneď aj zmĺkol, akoby sa bál pokračovať.

Prikývla som. „Zbičovali ma za to, že som sa vykrádala k Jaskyni konca, čo máme v Plytčinách prísne zakázané." Nechcela som mu klamať, ale ani povedať celú pravdu. Takže polovičná pravda mi prišla ako dobrý kompromis.

Chcela som sa zvrtnúť, no zastavila ma jeho ruka na mojom zápästí. „Mala by si však vedieť, že svet za touto jaskyňou sa riadi inými pravidlami. Kassea," nervózne si jazykom oblizol spodnú peru, „možno nie je krajina pre niekoho ako si ty." Všimla som si, že zámerne vynechal slovo siréna.

„Raz mi otec povedal, že ma zabije moja neukojiteľná zvedavosť." Zodvihla som hlavu tak, aby som Ashovi hľadela priamo do tých neuveriteľných akvamarínových hlbín. „Myslím, že je načase zistiť, či mal pravdu." Otočila som sa mu chrbtom a vykročila do tajomnej černe predo mnou, keď ma zdrapil za predlaktie.

„Pôjdem s tebou kamkoľvek budeš chcieť, no musíš mi niečo sľúbiť," vyjachtal, očividne bojujúc s vlastným dychom.

Neodpovedala som mu. Uprene som sa mu zahľadela do očí a čakala na jeho ďalšie slová.

Narovnal si chrbát a vypol hruď, takže teraz vyzeral byť ešte vyšší. So svojou chabou výškou som mu siahala sotva po kľúčne kosti. „Sľúb mi, že v mojom svete urobíš všetko presne tak, ako ti poviem."

Jeho prenikavým očiam sa nedalo uniknúť.

„Sľubujem," vydýchla som mu do hrude.

Ashovi poskočil ohryzok hore a dolu, akoby mu práve spadol kameň zo srdca. „A ešte niečo," zastavil ma a ukázal pred seba. „Do všetkého sa vrhneme spolu."

Spolu.

S človekom, ktorý mal byť mojím nepriateľom.

A predsa som si preplietla prsty s tými jeho a ruka v ruke sme spoločne vykročili v ústrety nových zajtrajškov.