Spev sirény

♒︎ DVADSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA ♒︎

Akonáhle sme prekročili nádherne kovanú vstupnú bránu do Agaddu, ktorá sa klenula do výšky a v drobučkých kaskádach sa opäť vpíjala späť do zeme, uvedomila som si, že krajšie mesto som snáď ešte ani nevidela. Agadd bol učupený pod hustým Hmlistým lesom a z každej strany ho obkolesovali mohutné hory, ktorých ostré, špicaté končiare pokrývali ligotavé striebristé fliačiky.

Sneh.

Otáčala som hlavou zo strany na stranu ako zmyslov zbavená, v hlave si neustále opakujúc, že sa nesmiem tváriť príliš prekvapene, či šokovane, no nech som sa snažila akokoľvek, vyzerala som ako pomätená.

Hladina blankytného mora sa vlnila v jemnom sviežom vánku, ktorý mi sem-tam postrapatil už aj tak neposlušnú hrivu. Dotkla som sa uvoľnených tmavých pramienkov a spomenula si na Iris. Na ženu, ktorej som zachránila život. A ktorá zachránila život mne, keď mi prefarbila vlasy z medenej na havraniu.

Iris. Iris. Iris. Tak veľmi som jej závidela. Ona a Rem... Závidela som im ten cit, ktorý medzi nimi doslova blčal ako neuhasiteľný oheň. To ako sa na seba pozerali. Ako sa im jemne zvlnili pery, vždy keď okolo seba prešli. Jedného dňa by som chcela nájsť skutočnú lásku. Takú mocnú, že by donútila zamrznúť aj samotnú Marathovu ríšu.

Ash Zephyr. Pri pomyslení na mladíka, ktorý... Pichlo ma pri srdci.

Nie, Nyssa, ty žiadne srdce nemáš!

Zo zamyslenia ma vyslobodil detský smiech. Dolu strmým, kamenistým briežkom sa rútila džavotajúca trma-vrma. Deti utekali, predbiehali sa a odriekavala všakovaké rečňovanky a rýmovačky. Keď sa stratili za rohom, zostal po nich len zvírený kúdol prachu.

„Moja rodina býva na tamtom kopci, celkom navrchu," ozvalo sa odrazu dievčatko stojace po mojom boku, útlu rúčku držalo vzpriamenú, snažiac sa mi ukázať dom, v ktorom bývalo. „Tamten s tou šindľovou strechou a rozbitým komínov. To je náš dom!" zajasalo, akoby tam stál honosný palác a nie polorozpadnutá chatrč.

Ibaže pre ňu to honosný palác skutočne bol.

Z toľkého dojatia mi zvlhli oči. „Naozaj nebude tvojej rodine vadiť, ak..."

„Nie," rázne mi skočilo dievčatko do reči, zodvihlo ku mne úprimné, jasnozelené očká a pousmialo sa. „Mimochodom, volám sa Aymé a vy?"

Bola roztomilá a taká... skutočná.

„Ako sa voláte vy?"

Náhle som sa prebrala z tranzu a zohla som sa k nej tak, aby sme si hľadeli priamo do očí. „Ja som Nyssa." Korunná princezná z kmeňa Avadariánov. „A bola by som poctená, keby si mi tykala."

Aymé zvraštila tenké orieškovo hnedé obočie. „Nyssa," zopakovala, akoby jej moje meno niečo pripomínalo – chuť niečoho starého a zabudnutého. „Celkom pekné meno," dodala po chvíľke napätia.

„To tvoje je oveľa krajšie."

Prikývla. „Áno, viem. Chcela som ti to povedať, ale nepoznáme sa dlho a nechcela som, aby si sa urazila, no teraz, keď sme na jednej lodi..." Bledá pehavá tvárička sa jej skrútila do nezbednej grimasy.

„Myslím, že máme na veci rovnaký názor, takže z nás budú dobré priateľky," zasmiala som sa.

Aymé vážne prikývla. „Nemám veľa kamarátok, ale v kostiach cítim, že s tebou to bude iné. Teba mi zoslalo samotné nebo," zaštebotala a vrhla sa hore dláždeným chodníkom.

„Myslím, že osud chcel, aby sme na seba narazili, Aymé," vydýchla som, snažiac sa udržať s ňou krok.

Neodpovedala, šinula sa hore kopcom stále rýchlejšie a rýchlejšie. Akoby ju doma čakalo niečo neodkladné, čo nesmela premeškať.

Keď som ju konečne dobehla, sála na vydupanej krivolakej cestičke, ktorá sa vinula k ošarpanému drevenému domcu. K domu, kde bývala spolu so svojou rodinou.

„Takže tu bývaš," konštatovala som, nestíhajúc s dychom.

Aymé sa ku mne otočila a vzala ma za ruku. „Mala si pravdu, Nyssa."

Z jej slov som zostala mierne zaskočená. „A v čom?"

„Že osud chcel, aby sme na seba narazili." Na päte sa zvrtla a ťahala ma k ošúpaným, nepriliehajúcim dverám, cez ktoré muselo neustále prefukovať.

Až o pár krokov neskôr som si uvedomila, s akou neutíchajúcou nádejou v hlase vyslovila slovo osud.

Akoby na tom jedinkom slove záležal niečí život.