Spev sirény

♒︎ DVADSIATA ŠIESTA KAPITOLA ♒︎

Hlavou mi lomcovala neznesiteľná ostrá bolesť, svet pred očami sa krútil a zlieval do nevýraznej, jednofarebnej masy piskľavých zvukov. Z rúk aj nôh sa mi vytrácal akýkoľvek cit, ledva som hýbala prstami. Po čele mi stekali kropaje studeného potu, nevládala som sa ani poriadne nadýchnuť, nieto ešte hýbať.

Odrazu sa mi okolo pása ovinuli niečie ruky a ťarbavo ma ťahali niekam preč, do tmy, do ticha. Ledva som sa s pomocou dotackala k drevenej stoličke, ktorá pod mojou váhou hlasno zaprotestovala. O sekundu neskôr mi niekto vtisol do ruky pohár čistej vody.

„Napite sa, pani moja," zašeptal mi neznámy zamatový hlas, taký pokojný a príjemný ako spev spenených vĺn, ktoré sa vpíjajú do rozpáleného zlatistého piesku.

Poslúchla som a uchlipla si z vody. Závrat pominul rýchlosťou blesku, no stále som bola príšerne unavená.

„Počul ma niekto?" vyjachtala som, snažiac sa v roztrasených dlaniach udržať pohár. Nepríjemný ostrá bolesť sa mi svojimi pazúriskami zadrapla do spánkov, ktorých mi divoko pulzovalo. Inštinktívne som zatvorila oči a pošúchala si boľavé miesta, no želaný efekt to neprinieslo – ba čo viac, bolo to ešte horšie.

Odkiaľsi z diaľky ku mne doliehal tlmený dupot. A detský smiech. A škrabot pazúrov. A prerývané dychčanie, ako keď niekto beží o preteky s časom.

Aymé a West, prebleslo mi mysľou a okamžite som otvorila oči.

Izbietka bolo ponorená do šera, no už tu nebola tá nekonečná hmla, ktorá všetko zahaľovala. Moje oči si konečne privykali novým podmienkam. Vo dverách som spozorovala dve siluety – jednu drobnú a druhú mohutnú a huňatú. Dievčatko a jej ozrutná štvornohá beštia. Ani jeden z nich sa nehýbal, zdalo by sa, že ani nedýchajú. Keď som sa na nich uprene zahľadela, pochopila som prečo. 

Dva páry dokorán roztvorených očí hľadeli na vysokú, dobre stavanú postavu muža stojaceho len na pár krokov od mojej ľavice. Hranatú čeľusť mu pokrývalo neupravené strnisko, tmavé vlasy mal popretkávané striebristými pramienkami a smaragdové oči sa mu topili v slzách.

„Aymé?" prehovoril muž zachrípnutým hlasom a s roztvorenými rukami padol na kolená.

„Ocko!" skríklo natešené dievčatko a rozbehlo sa mužovi rovno do náruče.

Mohutné psisko štekalo, vrtelo chvostom a poskakovalo okolo dievčatka a muža.

„West, poď sem ty obluda! Tak veľmi si mi chýbal." Muž schmatol psa okolo krku a pritiahol si ho k hrudi. Psisko zakňučalo a vďačne svojmu pánovi oblízalo ruku.

„Nyssa, ty si to dokázala," štebotala Aymé, keď ku mne priskočila a ťahala ma na nohy. Chcela ma objať, no ja som nemala dostatok síl ani energie, aby som si kľakla a umožnila jej to. Len som sedela na stoličke, vyčerpaná a bez života.

„Aymé, naša ctená návšteva si potrebuje odpočinúť." Muž, ktorý len pred pár minútami umieral na bielu nemoc, teraz kráčal ku mne – suverénne a sebavedomo. Nastavil predo mňa svoju mocnú dlaň a pokynul mi bradou, aby som sa ho chytila. „Hore na poschodí je prázdna izba, kde si môžete zdriemnuť."

Pokrútila som hlavou. „To nebude nutné," zakontrovala som o niečo ostrejším tónom, ako som zamýšľala. „Som v poriadku, potrebujem len čerstvý vzduch." Nie. V skutočnosti som sa bála prijať jeho štedrú ponuku, pretože... Bol cudzí. A bol to človek. Rovnaký ako Ash Zephyr...

Prestaň! Prestaň! Prestaň! karhala som sa v duchu, div som si nezačala trhať vlasy.

„Prisahám, že sa o vás nikto nikdy nedozvie. Ani z mojich, ani z dcériných úst nevyjde ani slovko o tom, že..." Muž sa odmlčal, akoby hľadal tie správne slová.

„Že je to siréna, ktorá ťa uzdravila," doplnila Aymé so šibalským úškrnom na perách.

„Pšššt!" zahriakol ju otec, vystretý ukazovák si pritískal na pery. „Povedal som, že od nás sa to nikto nedozvie." Prísny hlas mu ostro kontrastoval s úsmevom na perách.

Aymé prikývla. „Prepáč, ocko."

„Ty máš predsa všetko odpustené," chlácholil ju otec, pohladiac ju po strapatých vláskoch. „Takže teraz, keď sme obaja zložili neporušiteľný sľub," zodvihol ku mne smaragdové oči, rovnaké aké mala aj Aymé, „prijmete od nás nocľah a niečo dobré pod zub?"

„Nyssa, prosím, nemôžeš predsa teraz odísť," prosila Aymé tenkým hláskom, rúčky zopnuté akoby sa modlila.

Vidina odpočinku a nejakého jedla ma opantala natoľko, že som bez rozmyslu prikývla a nechala, aby ma zaviedli do voľnej izby.

„Ospravedlňte moju nezdvorilosť, ani som vám nepoďakoval, ani sa vám nepredstavil. Volám sa Clay a rád to odčiním tým, že keď sa zobudíte, na stole vás už bude čakať chutná porcia večere," zatiahol Ayméin otec a otvoril mi dvere do útulnej izbietky, ktorá akoby ani nepatrila do tohto domu. Steny vymaľované v bledučkej akvamarínovej farbe, na vyleštenej tmavej podlahe sa vynímal huňatý biely koberec, z alabastrového stropu visel nádherný krištáľový luster, pod oblokom stál mahagónový písací stôl, no izbe aj tak dominovala veľká posteľ s nadýchaným bledomodrým baldachýnom.

„Prekrásna izba," vysúkala som zo seba z posledných síl, aby si nemysleli, že som nezdvorilá siréna.

Aymé si k môjmu stehnu pritisla hlávku a šťastne zapriadla. „Patrila mojej mamičke."

V Clayových bystrých očiach odrazu čosi pohaslo a ja som okamžite vedela, že sa nemám vypytovať.

„Dúfam, že si odpočiniete. Keby ste čokoľvek potrebovali, stačí zakričať."

„Ďakujem," pretisla som pomedzi zuby, snažiac sa udržať rovnováhu a nepadnúť rovno na tvrdú zem.

Aymé mi zamávala a ruka v ruke spolu so svojím otcom vyšli na chodbu a opatrne za sebou zavreli dvere.

Zhlboka som sa nadýchla, podržala nazbieraný vzduch v sebe a potom pomaly vydýchla. Zopakovala som to ešte niekoľko ráz, aby som sa aspoň trochu upokojila. A keď som nadobudla akú-takú istotu, že som neurobila najväčšiu hlúposť vo svojom živote, vnorila som sa do mäkučkých voňavých perín a oddala sa nekonečnému svetu snov.