Spev sirény

♒︎ DVANÁSTA KAPITOLA ♒︎

Ash ma surovo zdrapil za rameno a potiahol k sebe. Kmitali sme nohami a čoraz rýchlejšie sme stúpali k hladine poláskanej zlatistým slnečným svetlom. Akonáhle som sa vynorila, v ušiach sa mi rozlialo Ashove nízke zavrčanie.

„Čo je?" oborila som sa naňho.

„Do tej prekliatej hlbiny sme sa mali vrhnúť spolu," vyštekol po mne nevrlým tónom. „Dočerta, keby sa ti niečo stalo... Keby som ťa v tej tme stratil..."

„Nestratil si ma," zakontrovala som mu s kostrbatým úškrnom na tvári. „Nemal by si byť taký úzkoprsý, Ash Zephyr. Škodí to tvojmu šarmu."

Očividne nečakal, že viem byť ironická, tak len zavrel ústa a zhlboka dýchal. Stačila som si však všimnúť, ako mu pulzujú sluchy, o prísne zaťatej h sánke, na ktorej mu šklbalo svalmi, ani nehovoriac.

Napriahla som k namosúrenému Ashovi roztvorenú dlaň, na ktorej sa mi trblietalo niekoľko striebristých slzičiek vody. „Ako veľmi miluješ plávanie naprieč oceánmi?" Lišiacky som podvihla obočie, čo ho obmäkčilo asi na dve sekundy.

„Niežeby som plávanie nemiloval, no..." Veľavravne pokrútil hlavou a zahľadel sa na indigové nekonečno nepokojných vĺn. „Si šialená," zašomral si popod nos.

„Ale no tak, hádam sa len nebojíš," podpichla som ho v nádeji, že mu tým zlepším náladu.

„Prečo si ma na tom pobreží nenechala radšej zomrieť?" Očividne som mu náladu nezlepšila.

„Som siréna. V žilách mi koluje miazga, ktorá odpudí aj toho najstatnejšieho morského démona, ktorý by si na nás trúfol." Žmurkla som naňho a opatrne si preplietla prsty s tými jeho – studenými a skrehnutými.

„Nezvládnem plávať takú diaľku," priznal so sklopeným zrakom, v hlase mu zarezonoval smútok, tvár mu zahalili tiene.

„Ale ja áno." Vrúcne som mu zovrela prsty a prinútila ho, aby sa na mňa pozrel. „Ja to zvládnem. Akosi pričasto zabúdaš na to, že som siréna. A čo sirény milujú?"

Mlčal. Svojimi akvamarínovými očami skúmal moju tvár – kúsok po kúsku. Akoby predtým nič podobné nevidel.

Keď mi ani po chvíli neodpovedal, dodala som: „Sirény milujú šíre moria a oceány. Zrodili sme sa z nich, pamätáš? Neublížia mi. A prisahám, že neublížia ani tebe. Nedopustím, aby ti niekto alebo niečo ublížilo."

Ash udivene zamrkal viečkami. „Mala by si vedieť, že si naozaj šialená."

Zasmiala som sa. „Mám taký pocit, že raz mi za to poďakuješ."

„Ďakujem," vykĺzlo mu odrazu z úst. „Za všetko."

Chcela som mu odvetiť, že mi nemá ešte začo ďakovať, pretože záchranu jeho života do toho ani nepočítam – bola to predsa moja povinnosť –, no radšej som si zahryzla do jazyka, pevnejšie mu zovrela ruku a začala pomaly plávať vpred.

V ústrety nepoznaným zajtrajškom, ktoré boli nasiaknuté slobodou.

Tak opojnou. Tak omamnou. Tak dokonalou.

Trvalo mi devätnásť rokov, kým som sa vzoprela svojmu strachu.

Vlastne...

Nie, nebol to strach.

Bola to slepá poslušnosť.

Čím viac sme sa vzďaľovali od lesklých obsidiánových stien Jaskyne konca, tým viac som si uvedomovala, že to ja som mala poďakovať Ashovi, nie on mne.

Pretože sa stal mojou cestou.

Cestou k bezhraničnej slobode.