Spev sirény

♒︎ TRIDSIATA ŠTVRTÁ KAPITOLA ♒︎

Ubehlo už niekoľko dní, odkedy som pomohla Celeste s pôrodom. Za ten čas som stihla pomôcť niekoľkým Aggadčanom – Finleymu s úplavicami, mladučkej dievčine Rosemary s dýchavičnosťou, Cassidy so zápalom, ktorý jej už dlhšiu dobu zožieral lono, Duncanovi s komplikovanou, nehojacou sa zlomeninou bedrových kostí....

Moje nočné potulky sa vždy začínali neutíchajúcim odhodlaním a končili trýznivou únavou. Ledva som sa za svitania dotackala domov, no akonáhle som sa vyspala, nabrala nové sily, vyrazila som na lov znovu.

Po pár týždňoch sa skoro všetko obyvateľstvo tešilo pevnému a neoblomnému zdraviu. Samozrejme, boli aj takí, čo moju pomoc odmietli. Buď sa mi len zdvorilo uklonili a nevpustili ma do svojich príbytkov, alebo ma počastovali niekoľkými štipľavými nadávkami, z ktorých mi až vyschlo v krku. Bola som medzi ľuďmi už dosť dlho na to, aby som vedela, čo ktoré neslušné slovo znamená.

S Clayom a Aymé som sa vídala čoraz zriedkavejšie, pretože kým som ja pracovala, oni spali, a keď som sa vracala domov, oni už boli na polceste k Celeste. Mojím najbližším spoločníkom sa odrazu stal West. Každé ráno ma čakal na verande s vyplazeným jazyčiskom, z ktorého stekali husté sliniská, a každý večer ma vyprevádzal z dverí kňučaním, z ktorého mi zvieralo hruď.

Dnešná noc bola nádherná, príjemné teplá a tichá. Na zamatovočiernej oblohe plávali tisícky drobučkých hviezd, ktoré sa zlievali do tých najúžasnejších obrazcov. Občas ich zastreli tenulinké pásy mliečneho oparu, ktoré stúpali od studeného čierneho mora.

Dnes som nemala veľa práce, pravdu povediac, nemala som žiadnu prácu. V jednej zo špinavších uličiek som našla dvoch umierajúcich ľudí – pravdepodobne boli bez domova, mali dotrhané oblečenie, ktoré páchlo močom a zvratkami, a v roztrasených rukách zvierali fľašu nejakej silnej pálenky – no tí nechceli, aby som im pomohla. Umierali na starobu a chceli to mať čím skôr za sebou.

Privolila som, nechcela som liečiť bez ich zvolenia, bola by to hrubá urážka bohyne Aries. Keď ich duše opustili toto miesto, len som im zavrela oči a prikryla starou dotrhanou plachtou, ktorú som našla obďaleč, pohodenú na rohu ulice. V duchu som sa pomodlila k Marathovi a zamierila späť do ulíc, ktoré boli zaliate mihotavým hviezdnym svitom.

Keď sa odrazu predo mnou z čírej temnoty zhmotnila mohutná, vysoká postava a zahatala mi cestu.

Pri všetkých morských bohov, vedela som, že nemám srdce, no aj tak som cítila, ako splašene mi bubnuje v hrudi.

Čo teraz?

Ladne som sa zvrtla na päte a rozbehla sa opačným smerom, čo protivníka zjavne rozhodilo, pretože som za sebou započula spŕšku neslušných slov. Podľa hrubizného barytónu som vedela, že je to muž. No bolo mi to jedno. Bežala som, čo mi sily stačili, no dobiehal ma.

Každým úderom môjho vymysleného srdca bol čoraz bližšie a bližšie.

Na zátylku som cítila jeho horúci dych, z ktorého sa mi zježili všetky chlpy na tele.

Musel byť sakramentsky blízko, keď mi do nozdier udrela jeho vôňa.

Mäta, morský vánok a horko-sladký dym.

Keď ma zozadu oblapili dve mocné laby a pritiahli k mocnému telu ani z kameňa, vedela som, že som prehrala. Môj väzniteľ ma nemienil pustiť, jeho zovretie nepoľavovalo, nech som sa akokoľvek snažila dostať z jeho pasce.

„Pusti ma," žiadala som ho. Teda nie, žobronila som, pretože nič lepšie mi v tej chvíli nenapadlo.

„Na čo máš, dočerta, tú dýku, keď ju nevieš ani použiť?" zašomral si neznámy popod nos a ťahal ma smerom k prístavu.

„Prosím," vzlykla som,  no zaprisahala som sa, že nevyroním ani jedinkú slzu.

Jeho stisk odrazu poľavil, no nie natoľko, aby som mu vykĺzla. „Pustím ťa, až keď budeš v bezpečí," drsne zavrčal.

„Ale ja som v bezpečí tu," namietla som, s vypätím všetkých síl som sa mu vzoprela a prudko hodila hlavou dozadu.

Ozvalo sa zverské zaskučanie, zátylok mi zalialo niečo teplé, no protivník ma stále tuho zvieral.

„Nechcel som to urobiť, no nemám na výber," divoko zasipel a prudko zastal.

Než som sa stihla spamätať, do nosa mi udrela omamná korenistá vôňa. Panika mi ochromila každučký sval. Nadýchla som sa ešte raz, dvakrát, trikrát a potom si ma vzala nekonečná prázdnota.