Spev sirény

♒︎ DVADSIATA DEVIATA KAPITOLA ♒︎

Ubehlo niekoľký dní, z ktorých sa stalo niekoľko týždňov. Ostré pahorky hôr, ktoré sa týčili nad Aggadom ako nebojácni rytieri, sa zmenili zo striebristých na sýtozelené. A podľa štebotu vtákov za oknami Clayovho a Ayméinho domu som vedela, že sviežu jar už čoskoro vystrieda sparné leto. Dni boli čoraz dlhšie a slnečnejšie a noci teplé, posiate trblietavým závojom mliečnej hmly.

Po výdatnej večeri som sa vždy potajme vykradla von, ľahla si do trávy a pozorujúc hviezdne obrazce nado mnou, som myslela na Asha Zephyra. A vždy sa ku mne pridal aj West. Neviem ako, ale to prekliate psisko nejako vedelo, že som sa vytratila. Ľahol si do trávy vedľa mňa, mohutnú papuľu si mi položil do lona a spokojne odfukoval.

Dnes v noci sa k Westovi pridal aj Clay.

„Všimol som si, že máš rada nočnú oblohu," prihovoril sa mi, keď si sadol do trávy. V hlase mu zurčalo napätie, no jeho bystré blankytné oči boli pokojné ako Stratené more. Nevedel čo s rukami, tak odtrhol sedmokrásku a začal si ju prepletať pomedzi prsty.

„A ja som si všimla, že máš skvelú dcéru," odvetila som bez toho, aby som odtrhla zrak od ónyxových nebies. Úkosom som však zbadala, že zvraštil obočie, akoby nechápal, o čom hovorím. „Pred časom som sa Aymé spýtala, či by chcela, aby som jej vyliečila rázštep," dodala som na vysvetlenie.

„Aha," prekvapene vyjachtal.

Švihom rúk som sa posadila a zaprela si lakte o pokrčené kolená. „A ona mi s nonšalantnosťou samotnej bohyne Gwynris odvetila, že svoj rázštep miluje a bez neho by to už nebola ona – Aymé Barloweová." Zasmiala som sa a chytila Claya za ruku.

A ona sa vôbec neodtiahol, nepohol ani brvou.

„Aymé je skutočný zázrak, Clay. Je to odvážne a sebavedomé dievčatko, ktoré raz zmení svet."

Clayovi sa zvlnili pery do nežného úsmevu, pohľad mu skĺzol na naše prepletené ruky. Odkedy som ho uzdravila, vyzeral inak. Mohutnejšie. A svalnatejšie. Proste oveľa, oveľa lepšie.

Odkašľal si a na pár sekúnd sa mi zahľadel do očí. „Je to aj tvoja zásluha," šepol sotva počuteľným hlasom. „Odkedy si sa zjavila v našich životoch ako blesk z jasného neba..." Zmĺkol, akoby hľadal vhodné slová, no bezradný výraz na jeho tvári prezrádzal, že žiadne nenachádzal. Prešiel si dlaňou po tvári a zafučal. „Dočerta, chcem len povedať, že naše životy sa zmenili k lepšiemu."

„Tomu neverím. Nič také som predsa neurobila, len vám tu zavadziam."

Znovu mi pozrel do očí. „Zachránila si mi život, Nyssa." Od doby, čo sme sa zblížili a stali priateľmi, je toto vôbec prvýkrát, kedy ma oslovil mojím menom. „A síce neviem, ako dlho tu chceš ostať, vedz, že u nás budeš vždy vítaná."

Usmiala som sa. „Už ma odtiaľto vyháňaš?" Konečne som sa naučila používať svoj zmysel pre humor.

Clay si priložil pravú dlaň na srdce a s predstieranou hrdosťou prehovoril: „To by som si nikdy nedovolil."

Mierne som naklonila hlavu, tak, aby mi videl do tváre. „Ak sa nenahneváš, ešte by som tu rada s vami nejaký ten čas pobudla." Akonáhle mi z úst vyšli tie slová, spomenula som si na všetkých ľudí v meste, ktorých trápili všakovaké neduhy. Všetkých, ktorých choroby som zacítila, keď som kráčala okolo ich zatuchnutých a plesňami prehnitých domovoch. Pach smrti sa šíril z ich otvorených oblokov či deravých striech.

Najprv som tomu nevenovala žiadnu pozornosť, no zakaždým, keď sme s Aymé mierili na trh, niečo v mojom vnútri kričalo, aby som zastala a začala spievať. Pretože presne to sirény ako ja robili. Boli sme stvorení, aby sme liečili. 

No Aymé ma vždy zaťahala za rukáv košele a potiahla k sebe, aby sme nemeškali na trh, pretože čerstvé pečivo a kozie mlieko išli na dračku.

A každým dňom bolo to volanie, ktoré mi driapalo dušu na márne kúsky, silnejšie a silnejšie.

A hlasnejšie.

A bolestivejšie.

Nedalo mi dýchať. A poslednou dobou ani spávať. Dostala som sa až sem, aby som naplnila svoj osud. Nechcela som sa viac držať v úzadí. Claya so vyliečila, teraz boli na rade ďalší. A ďalší. A ďalší.

Cítila som v kostiach, že som sa rozhodla správne. Že som konečne našla zmysel svojho života.

Ash Zephyr ma predsa nájde presne tam, kde ma nechal. A kým sa tak stane, pomôžem tým, ktorí to najviac potrebujú.

Zodvihla som pohľad od zeme a zadívala sa Clayovi priamo do duše. Mierne ho to vydesilo, no nepohol sa ani o piaď.

„Nyssa?" Okamžite vedel, že niečo kujem. Prezradil mi to jeho zádumčivý tón.

Len som sa zaškľabila. „Potrebujem dlhý plstený plášť, koženú brašnu a dýku." Kým sa stihol nadýchnuť a spýtať sa, načo to všetko potrebujem, jedným dychom som dodala: „Ďakujem."