Spev sirény

♒︎ DEVIATA KAPITOLA ♒︎

Keď ma na lícach pošteklil jemný vánok, prebudila som sa na kamenistom brehu. Opatrne som otvorila viečka a pripravovala sa na to, že už o pár sekúnd precitnem bolesťou.

Na moje počudovanie sa nič dramatické nestalo. Prišlo mi len nevoľno a chvíľu sa so mnou točil celý svet. Nič viac.

Možno o chvíľu, opakovala som si neustále v mysli.

No bolesť neprichádzala.

„Kým si bola... ehm... mimo," ozval sa za mnou zachrípnutý hlas Asha Zephyra, „obmýval som ti tie rany morskou vodou."

Zaškrípala som zubami. „Už to nerob." Môj tón bol všetko len nie priateľský.

Ash skrivil pery do nechápavej grimasy. „To, že si siréna s liečiteľskými schopnosťami predsa neznamená, že občas nepotrebuješ zachrániť."

„Máš pravdu, nepotrebujem zachrániť," vybrechla som v návale neutíchajúceho hnevu.

Ashovi vystrelili roztvorené dlane na úroveň jeho prísne zaťatej sánky. „Pokoj. Chcel som ti len..."

Zapichla som doňho vo vzduchu svoj vystretý ukazovák. „Nechcem, aby si mi pomáhal. Som siréna. Dokážem sa o seba postarať aj sama." V hlave mi však zurčali úplne iné slová: Ak by ťa niekto zbadal, bičovanie by bol ten najpríjemnejší trest, ktorý by si ťa za bránami Plytčín našiel.

„Zachránila si mi život, tak som..."

„Nie!" skríkla som po ňom, ohromená silou svojho hlasu. Ešte nikdy som po nikom neskríkla. Ani som nemohla, bola som predsa korunnou princeznou, u ktorej sa takého podradné správanie netolerovalo.

Ash sa mierne rozkročil, opálené svalnaté predlaktia si preplietol na vypnutej hrudi. „Tak fajn. Rozprávke o koralovom útese, ktorý ti zmrzačil chrbát, som neuveril ani na sekundu, keďže tie brázdy sú až príliš rovné, až príliš hlboké. Takže moja otázka znie: Čo sa ti, dočerta, stalo?"

Zhlboka som sa nadýchla, neuvedomujúc si, že som si svojimi neuváženými pohybmi opäť roztrhla ako-tak zacelené šrámy na chrbte. Spamätala som sa, až keď mi zvlhla tunika.

Ash zo mňa nespúšťal zvedavé akvamaríny. „Zachránila si človeka a niekto na to prišiel a..."

„Ak by na to niekto prišiel, už dávno by si bol mŕtvy," pohotovo som mu skočila do reči so sklonenou hlavou.

„Takže?"

„Podstatné je, že o tebe nikto nevie a tak to musí aj ostať. Dokým nevymyslím, čo ďalej."

Ash si pošúchal strnisko na brade. Akoby si dával všetko dokopy. „Ublížili ti?" Spôsob, akým vyslovil tie dve slová...

Akoby mu na mne záležalo.

„Nie, nikto mi neublížil." Za tých pár dní sa z korunnej princeznej stala korunná klamárka.

„Našli moje veci a rozhodli sa ma ísť hľadať, no ty..."

„Ako si sa sem vlastne dostal?" Rozhodným hlasom som zmenila tému a Ash okamžite pochopil, že viac zo mňa nedostane.

„Loď, na ktorej som sa plavil, stroskotala. Neviem, čo sa stalo s ostatnými, no ja som sa ocitol tu."

„Kam sa plavila tvoja loď?" Vyzvedala som s prižmúrenými očami, akoby som zvažovala, či mi klame alebo hovorí pravdu.

Ash chvíľu hľadal slová, no po chvíli vyriekol: „Občas, keď toho bolo na mňa veľa, som vzal nohy na plecia a nastúpil na prvú rybársku loď, ktorá kotvila v ancerosskom prístave." Na malú chvíľu zvraštil obočie, čelo sa mu zvlnilo pod pavučinkou tenulinkých brázdičiek. „A spolu s hŕstkou neznámych námorníkov, ktorí sa na nič nevypytovali, som sa plavil do neznáma."

Sadla som si na vyhriaty kameň a mierne naklonila hlavu nabok. „Takže si občasný lovec rýb?"

Ash zvesil plecia. „Kiežby," vydýchol s odtienkom smútku, z ktorého mi zovrelo hrdlo. „Som najstarším synom lorda, ktorý sa všemožne snaží ma prerobiť na jeho obraz."

Pochopila som, že aj keď sme pochádzali z odlišných svetov a naše osudy ukovali odlišné živly, obaja sme chceli niečo, čo nám nemohlo byť dopriate.

Slobodu.

„Ako dobre poznáš svet nachádzajúci sa za touto prekliatou Jaskyňou konca?"

Ash neveriacky zamrkal, akoby dopredu vedel, čo mu chcem navrhnúť. „Kasseu poznám ako svoje dlane."

Uznanlivo som prikývla. „Čo by si potom povedal na to, keby sme si v nej našli nejaký kus zeme? Miesto, kde by sme žili bez toho, aby nám druhí diktovali, čo máme a nemáme robiť?"

Ashovi dobre že nevypadli oči z jamôk. „O čom to hovoríš?"

„O tom, že by sme odtiaľto odišli. Spolu. Ty a ja."

„Ale ako? Pred nami sa rozprestiera nekonečná šírava Posledného oceánu."

„Som predsa siréna. Milujem nekonečné šíravy morí a oceánov."

„Ale momentálne si zranená siréna," namietal Ash s rukami v bok.

„Nyssa. Volám sa Nyssa."

Ash odrazu stuhol. „Nyssa," zopakoval moje meno pomalšie, akoby si ho premieľal na jazyku a zisťoval, či mu bude chutiť.

„Ak teda nemáš nič proti, zajtra na úsvite vyrazíme." Trhane som vstala a vošla som do rozďavenej tmavej papule Jaskyne konca.