Spev sirény

♒︎ TRIDSIATA ÔSMA KAPITOLA ♒︎

Ostré oranžové slnko sa pomaly schovávalo za špicaté pahorky hôr, no mne bolo aj tak stále príšerne horúco. Išla som sa uvariť vo vlastnej šťave. Vrhala som jednu dýku za druhou, no ani jeden prekliaty raz som netrafila terč pred sebou.

Kliala som ako...

Človek.

Ako skutočná ľudská žena.

Mala by som popracovať na svojom vyjadrovaní, pretože takto sa predsa korunná princezná Plytčín nevyjadruje. V hlave som započula matkin hlas. Akoby sa tvárila, keby ma tu teraz videla? S ľudským mužom? A dýkami v ruke? A oplzlými slovami na jazyku?

Na niekoľko úderom môjho pomyselného srdca som sa pousmiala. Moja matka by bola zo mňa zhrozená. Nie, bola by zhnusená. Živo som si vedela vybaviť ten jej povýšenecký pohľad, z ktorého by šľahali nabrúsené harpúny – v tomto ohľade som bola so sebou spokojná. Tak veľmi som im túžila dokázať, že sa mýlili. Vo všetkom. V Kassei. Vo svete za Jaskyňou konca. V ľuďoch.

Vo mne.

Po napriahnutej ruke mi plesla Damonova hrubizná dlaň. „Neviem, na čo myslíš, no mohla by si sa láskavo sústrediť? Ak ti to nedošlo, tie dýky máš triafať do terča, nie s nimi stáť ako soľný stĺp a pozerať do prázdna."

Namosúrene som si odfrkla. „Vážne?" Hodila som dýku takou silou, že Damonovi poskočil ohryzok.

Odvrátila som od neho zrak a pozrela na terč.

Tesne nad červeným stredom sa trblietavá čepeľ zarývala do dreva.

Trafila som.

„Skvelé. Konečne si sa trafila," poznamenal Damon znudene, keď kráčal vytiahnuť svoju dýku – jednu z mnohých, s ktorými mi dnes dovolil trénovať – z terča. „Ak to takto pôjde ďalej, k sebaobrane sa dostaneme, keď budem zomierať na starobu."

Vyplazila som mu jazyk. „Asi nemám dobrého učiteľa." Vedela som, že ho moja uštipačná poznámka vytočí do nepríčetnosti, no tvárila som sa nezaujato, akoby tam ani nebol.

A nekráčal ku mne s rozšírenými nozdrami.

Ustúpila som krok dozadu – ako rodený zbabelec – a z koženého bandaliéra, ktorým ma Damon pred tréningom opásal, som pohotovo vytiahla dlhšiu dýku s nádherne vyrezávanou rukoväťou v tvare morského draka. Jeho oči boli vykladané zafírmi a telo ligotavými obsidiánmi.

Damon sa zastavil sotva na päť krokov odo mňa, vo vzduchu do mňa zapichol vystretý ukazovák a ešte predtým, ako prehovoril sa snažil lapiť dych. „Ty vôbec netušíš, čo ťa tam vonku čaká, všakže? Toto celé je pre teba len hra. Len hlúpa detská hra." Tie slová sa z neho rinuli ako vodopády. Nie, vodopády. Rinuli sa z neho ako žeravá láva, pretože Damon soptil. „Dopekla, dievča, ak sa o tebe niekto dozvie..." Nedokončil, len porazenecky pokrútil hlavou. Rukami sa zaprel do bedier, potetované svaly na predlaktiach sa mu nebezpečne zavlnili.

„Čo ak chcem, aby sa o mne dozvedeli," prehovorila som do ticha, ktoré na nás odrazu dosadlo.

Obrátil sa ku mne celým svojím vypracovaným telom. „Prečo?"

Sklopila som zrak do zeme a potom ho zodvihla k tmavnúcim nebesám. „Pretože vy ľudia ste takí zraniteľní..." začala som a kamenný výraz, ktorý nosil ako masku, mu znežnel. „Prečo nepoužiť svoj dar pre niečo ušľachtilé, ako je záchrana života?"

Kútiky úst sa mu mierne podvihli. „Aj napriek tomu, že my ľudia nie sme ušľachtilí?"

Zarazila som sa. „To nie je pravda," namietla som, pred očami sa mi zjavili jeho akvamarínové oči...

Ash Zephyr.

Oblizol si spodnú peru. „Nyssa," oslovil ma s nevyslovenou hrozbou v hlase, jemne mi oblapiac ruku, v ktorej som zvierala jeho dýku, „ľudia sú zlí, skazení a nenapraviteľní." Každé jedno slovo ma bodlo do hrude ako hrot šípu. „Nemaj vysoké očakávania, inak sa sklameš."

Zaťala som čeľusť. „Pri tebe som ich ani nemala a sklamaná som rovnako," odsekla som jedovatým tónom.

Pozrel mi do očí – v tých jeho plávalo niečo, čo som zatiaľ nepoznala – a podvihol obočie. „Sklamal som ťa? Och, pre bohov, a čím? Že som ti, nebodaj, zachránil život? A mimochodom, nemusíš mi za to vôbec ďakovať."

„Zachránil život? Veď mi nič nehrozilo!" vyštekla som, nedovoliac mu odo mňa odvrátiť zrak. „Odtiahol si ma sem – dočerta, ani neviem, kde to som! Proti mojej vôli si ma vzal od priateľov, od ľudí, ktorých som liečila a mala za nich zodpovednosť!" vrieskala som na korunného princa Kassei.

Niečo v jeho pohľade sa zlomilo. „Si v mojom letnom sídle. V Eryshire. A ospravedlňujem sa, ak som ti to nestihol povedať. Tvoji priatelia sa majú skvele. Celeste je v poriadku a Rylee prosperuje. Už o pár dní ich budeš môcť navštíviť."

Čože?

Neobťažoval sa čakať na moju reakciu. „A akonáhle môj otec s lordom Zephyrom stiahnu svojich ľudí a prestanú v Aggade hľadať zázračnú liečiteľku, budeš odtiaľto môcť slobodne odísť."

Stiahlo mi hrdlo. „Hľadajú ma?"

„Áno, pretože si zázrakom postavila na nohy umierajúcich. A keďže my ľudia sme klebetné stvorenia, netrvalo dlho a o tvojich počinoch si začali hrkútať vrabce v Ancerosse." 

Mlčala som, a tak využil moju neschopnosť čokoľvek zo seba dostať a pokračoval: „Raz ťa skoro dostali. Nedávaj im zámienku, aby to urobili druhýkrát."

Jeho slová vo mne vyvolali vlnu strachu. Pred očami sa mi mihla harpúna, ktorú po mne vymrštil Ash. A potom nasledovala tá prázdnota a bolesť, keď sa mi niečo ostré zarylo do predlaktia. A tie hlasy... Pre Maratha, nevedela som si spomenúť vôbec na nič. Pamätala som si len to, ako som sa prebrala v Hmlistom lese a našla ma Aymé. No medzi týmito dvomi udalosťami niečo chýbalo, niečo, čo sa mi snažilo neustále prekĺznuť pomedzi prsty.

Prikývla som. „Máš vo svojom letnom sídle nejaké jedlo? Príšerne mi škvŕka v žalúdku."

„Predstav si, mám," odvetil, strkajúc mi svoje dýky do bandaliéra. „Ale najskôr si daj kúpeľ, dobre?"

Nechápavo som zvraštila obočie.

Naklonil sa ku mne, jeho pery sa nežne obtreli o môj ušný lalôčik. „Príšerne smrdíš, princeznička."

Vyslúžil si odo mňa buchnát do hrude, no kým on sa ani nezachvel, mne zabrnelo celým telom.

Žmurkol na mňa a bez slova opustil tréningové pole.

Zahľadela som sa na oblohu, ktorá už nadobúdala ostré kontúry zamatovej noci a do tváre mi vrazil teplý vánok, ktorý voňal morom. A soľou. A rybacinou. Tak veľmi som túžila skočiť do rozbúrených morských hlbín...

Možno by sa mi Damona podarilo presvedčiť, aby tam skočil so mnou.

Za tú nehanebnú myšlienku som si v duchu vynadala a vydala sa do jeho honosného alabastrového sídla s bridlicovou strechou a okennými parapetmi z modrého turmalínu.

Aby som sa okúpala v luxusnej ružovej vode, pretože princiatku vadil môj pach.

Tento muž sa skôr či neskôr stane mojím koncom. Marath mi bol svedkom.