Spev sirény

♒︎ ŠTYRIDSIATA ŠIESTA KAPITOLA ♒︎

Kráčali sme tichými uličkami, kde-tu v korunách vysočizných topoľov zašumel vietor. Z preplnených krčiem k nám doliehali oplzlé opilecké odrhovačky, smiech či štrngot plných krígľov tekvicového piva. Damon mlčal, občas zodvihol hlavu a skontroloval okolie, no potom ju opäť sklonil. Meč sa mu pri rezkej chôdzi nebezpečne natriasal, úhľadná dvojručná rukoväť sa i v slabom mesačnom svite blýskala, akoby chcela každého s nekalými úmyslami upozorniť, aby na ne rýchlo zabudol.

Prešli sme uzulinkou zatuchnutou uličkou, v ktorej rozvoniaval mach a páchlo niečo štipľavé a železité. Potom ma Damon vzal za ruku a prudko zabočil na obité kameninové schodisko, ktorému chýbalo zábradlie.

„O chvíľu sa vynoríme v prístave," zaševelil Damon, keď zalovil v mešci, čo sa mu hompáľal na opasku. „Ale ešte predtým ťa zoznámim s najlepšou priateľkou všetkých námorníkov, ktorí tu kotvia."

Podvihla som obočie, čakajúc na vysvetlenie, no Damon len mykol plecami a už ma ťahal dolu schodiskom, div som si nezlámala nohy.

„Dočerta, Damon, spomaľ trochu!"

„Rád by som, ale nemôžem, princeznička."

„Prečo?" zadýchane som sa dožadovala odpovedí.

Damon ku mne mierne pootočil tvár, no nespomalil. „Pretože Shinna o chvíľu zatvára."

„Shinna?" vyprskla som podráždenejšie akoby som chcela.

Damonovi sa z hrdla vydral hromový smiech, ktorý mi zatriasol kosťami. „Len mi nepovedz, že žiarliš."

„Nie!" prísne som odsekla, silno zatínajúc zuby.

Znova ten hromový smiech, ktorý by dokázal rozdrvil skaly na prach. „Shinna má v prístavisku stánok, kde predáva škoricové brandy – najlepšie škoricové brandy v celej Kassei."

„Takže..." začala som, no slová sa mi odrazu rozpustili na jazyku.

„Takže tou najlepšou priateľkou som nemyslel Shinnu ale brandy," dokončil za mňa Damon, tvár mu skrúcalo do kostrbatého úsmevu.

Mala som chuť po ňom niečo šmariť, alebo ho buchnúť päsťou do ramena, no zmohla som sa len na podráždené zavrčanie.

Odrazu sa na päte zvrtol a ja som mu v plnej sile vrazila do hrude.

Dočerta, tento muž bol ako kamenný múr – ani ním nepohlo.

Damon sa ku mne naklonil, jeho pery sa priblížili k tým mojím, no nie preto, aby si ukradli bozk, ale aby ma trýznili. „Mala by si vedieť, že si rozkošná, keď žiarliš."

Naprázdno som zacvakala zubami.

„Podľa mňa si len z polovice Avadariánka," posledné slovo vyriekol tak potichu, že som ho sotva započula.

„Pokračuj," zapriadla som ako mačka čakajúca na misku smotany.

Naklonil sa ku mne ešte bližšie, na perách som cítila jeho prerývaný dych. „Z tej druhej si určite ľudožravka."

Ukazovákom som mu prešla po spodnej pere a skĺzla až na hranatú bradu. Nikdy som si nevšimla, že v nej má maličkú jamku. „Hádam si len zo mňa nedostal strach." Lačne som si premeriavala jeho tvár a jazvu, ktorá sa mu tiahla cez ľavé oko a mizla pod lícnou kosťou. „To by bola škoda, keďže sa spolu chceme vykúpať v mori." Uškrnula som sa a odhrnula mu z čela zopár neposlušných ebenovo-modrých kaderí.

„Kedy si sa naučila takto flirtovať?" Prstom mi brnkol po špičke nosa, na päte sa zvrtol a než som sa stačila nadýchnuť, už sme stáli pred malou drevenou búdkou s hrubizným pultom, na ktorý svetlovlasá žena s olivovými očami pokladala poháre jantárovej tekutiny, zatiaľ čo tie prázdne si brala späť a ponárala do veľkého sudu s napenenou vodou.